K zvýšeniu tarifnej odmeny pri spojení vecí a otázke jeho závislosti od spôsobu určenia jej základnej sadzby

I. Zákonodarca v ustanovení § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. upravil postup v situácii, pri ktorom by boli základné sadzby tarifných odmien určených z hodnoty sporu v jednotlivých veciach v rozdielnej výške, t. j. predmetom úpravy sú rozdielne výšky základnej sadzby tarifnej odmeny.

II. Podľa názoru odvolacieho súdu z citovaného ustanovenia § 13 ods. 4 vyhlášky vyplýva, že úmyslom zákonodarcu pri spojení vecí bolo vylúčiť postup podľa § 13 ods. 3 vyhlášky jedine v prípade, ak takéto spojenie vecí na spoločné prejednanie vyplýva zo zákona, iné obmedzenie z uvedeného ustanovenia nevyplýva.

III. Pre účely náhrady trov konania z titulu trov právneho zastúpenia nie je podstatný spôsob určenia základnej sadzby tarifnej odmeny (t. j. v zmysle § 10 alebo § 11 vyhlášky), keďže systematickým výkladom a s prihliadnutím na označenie § 13 vyhlášky „Zvýšenie alebo zníženie tarifnej odmeny“ je možné konštatovať, že pri spojení vecí sa zníženie použije bez ohľadu na spôsob stanovenia základnej sadzby tarifnej odmeny, bez dôrazu na spôsob jej určenia, a teda tento postup nemožno vzťahovať iba na základnú sadzbu tarifnej odmeny určenú v zmysle § 10 Vyhlášky.

IV. Spojenie vecí, ako to uviedol aj krajský súd v odôvodnení na strane 5, je vyjadrením jednej zo zásad civilného procesu, a to zásady hospodárnosti konania, ktorá priamo vyplýva z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, preto aj pri rozhodovaní o trovách konania v spojených veciach treba, aj so zreteľom na túto zásadu, použiť § 13 ods. 3 vyhlášky.