K zbytočným prieťahom nemusí dochádzať len nekonaním súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníkov súdneho konania

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ÚS SR v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú:
a) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,
b) správanie účastníka súdneho konania a
c) postup samotného súdu.

Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci. Predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o náhrade škody vedené okresným súdom pôvodne pod sp. zn. 5 C 29/1991 a neskôr pod sp. zn. 11 C 10/2011 v období po právoplatnosti nálezu ÚS SR sp. zn. III. ÚS 296/09 z 26. novembra 2009, ktorým bolo vyslovené porušenie základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní. ÚS SR konštatuje, že vec nie je právne zložitá, s poukazom na dostatok relevantnej a aplikovateľnej judikatúry všeobecných súdov v obdobných prípadoch.

Vo veci možno pripustiť určitú mieru skutkovej zložitosti okrem iného aj vzhľadom na nutnosť znaleckého dokazovania, avšak ani táto okolnosť nemôže ospravedlniť to, že napadnuté konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené, a to napriek tomu, že ÚS SR už v dvoch nálezoch vyslovil, že v ňom došlo k porušeniu práv jeho účastníkov na strane žalobcov. Správanie sťažovateliek ako účastníčok konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v napadnutom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. ÚS SR nezistil v období po právoplatnosti nálezu sp. zn. III. ÚS 296/09 z 26. novembra 2009 v priebehu napadnutého konania také skutočnosti na strane sťažovateliek, ktoré by významným spôsobom ovplyvnili dĺžku napadnutého konania.

Pokiaľ sťažovateľky v jeho priebehu realizovali procesné úkony, ako napr. návrhy na zmenu petitu, ktorými reagovali na objektívne skutočnosti vyplývajúce z priebehu napadnutého konania, ÚS SR k tomu uvádza, že ide o štandardný a legitímny postup v súlade s príslušnými ustanoveniami OSP, ktorý síce má za následok predĺženie konania, avšak ho nemožno pripísať na ťarchu sťažovateliek, ale rovnako tak ani na ťarchu okresného súdu.

Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ÚS SR zisťoval, či došlo k porušeniu označených práv sťažovateliek, bol samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní. Aj keď okresný súd v hodnotenom období po právoplatnosti nálezu ÚS SR sp. zn. III. ÚS 296/09 z 26. novembra 2009 postupoval v napadnutom konaní v zásade plynulo, ÚS SR zastáva názor, že jeho postup je potrebné vyhodnotiť ako neefektívny.

V tejto súvislosti ÚS SR poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním príslušného súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníkov súdneho konania. „Aj neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol.“ (napr. IV. ÚS 164/03, IV. ÚS 121/04, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 380/08, I. ÚS 158/2010)