K základu nároku v súvislosti so splnením podmienok pre vydanie medzitýmneho rozsudku

Medzitýmny rozsudok predstavuje rozsudok o základe alebo dôvode uplatneného nároku. Základ uplatneného nároku definuje iba teória a judikatúra, a odvíja sa od delenia predmetu konania v občianskom súdnom poriadku ešte z roku 1950. Toto delenie spočívalo v tom, že základ predmetu konania bol postavený do protikladu proti výške predmetu konania. Základom predmetu konania sú všetky okolnosti determinujúce výšku predmetu konania, teda všetky tie skutkové a právne otázky, od ktorých posúdenia závisí výška uplatneného nároku. V zmysle konštantnej judikatúry sem zahŕňame otázky premlčania, preklúzie, spoluzavinenia poškodeného, či otázku samotného vzniku škody a kto za škodu zodpovedá. V medzitýmnom rozsudku teda musí byť posúdený celý právny základ veci. Právnym základom veci je všetko, čo nemožno podriadiť pod pojem výška uplatneného nároku, to znamená, že musia byť vyriešené všetky právne otázky, nielen niektoré alebo dokonca len jedna z nich. Aby medzitýmny rozsudok bol preskúmateľný a mohol byť dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v opravnom konaní z hľadiska posúdenia jeho vecnej správnosti, súd sa v ňom musí vysporiadať so všetkými skutkovými a právnymi otázkami týkajúcimi sa základu, o ktorom medzitýmnym rozsudkom rozhoduje, a musí z neho byť zrejmé, o akom základe v prejednávanej veci rozhodol, na základe akých skutočností a dôkazov a ako vec právne posúdil.