K výsluchu svedka v postavení daňového subjektu vs. nárok na svedočné

Zo skutkových okolností prípadu vyplýva, že pri danom výsluchu svedka nebol žalobca, ktorý pri tomto úkone vystupoval ako konateľ spoločnosti XX, v postavení daňového subjektu, nakoľko daňová kontrola prebiehala u spoločnosti XY (v ktorej je žalobca tiež konateľom). Najvyšší súd vychádzal z hmotnoprávnej normatívnej roviny právnej normy upravujúcej postavenie svedka v rámci dokazovania, konkrétne výsluchu svedka. Svedok sa vyjadruje o okolnostiach, ktoré sám vnímal a preto je nenahraditeľný, ale pozícia konateľa ako štatutárneho zástupcu daňového subjektu sa môže v priebehu prebiehajúceho konania zmeniť. Nositeľa informácii v postavení svedka charakterizuje nenahraditeľnosť, zatiaľ čo účastník daňového konania sa môže zmeniť napríklad tým, že do jeho postavenia nastúpi právny nástupca. Berúc uvedené do úvahy by mohla nastať situácia, kedy by napríklad žalobca nebol konateľom v spoločnosti XX, alebo rovnako by sa mohol zmeniť konateľ v spoločnosti XY, avšak ako svedok - konateľ, ktorý realizoval obchodný vzťah so spoločnosťou XY by žalobca stále vypovedal v postavení svedka vo vzťahu k zástupcovi spoločnosti XY. V zmysle § 12 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. náklady, ktoré vzniknú pri správe daní, uhrádza príslušný správca dane okrem nákladov, ktoré vznikli daňovému subjektu. Keďže žalobca sa príslušného úkonu zúčastnil aj v postavení konateľa daňového subjektu XY, pričom ako svedok nestrávil na úkone dlhší čas než ako konateľ spoločnosti, v ktorej správca dane vykonával daňovú kontrolu a za účasť daňového subjektu vzniklé náklady v zmysle uvedeného ustanovenia uhrádza daňový subjekt, nie je možné žalobcovi priznať nárok na svedočné.