K vyrubeniu rozdielu dane určenej podľa pomôcok
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že je síce pravdou, že žalobca si opomenul splniť svoju oznamovaciu povinnosť, vyplývajúcu mu z § 67 ods. 9 Daňového poriadku, keď neoznámil zmenu trvalého pobytu, resp. miesta podnikania, avšak pre takéto prípady ustanovuje zákon správcovi dane povinnosť vykonať príslušné zmeny v registri priamo z úradnej moci, hneď ako zistí rozhodujúce skutočnosti. Vzhľadom na skutočnosť, že určovanie dane podľa pomôcok nebolo v čase, kedy už správca dane disponoval platnou adresou žalobcu na doručovanie ukončené, správca dane mal žalobcovi opätovne doručiť vyššie špecifikované písomnosti, dodatočne ho upovedomiť o začatí daňovej kontroly a vyzvať ho na predloženie potrebných účtovných dokladov. Správnosť takéhoto postupu možno odvodiť aj zo základných zásad daňového konania, keď v zmysle ustanovenia § 3 ods. 8 Daňového poriadku, spolupráca daňového subjektu so správcom dane je nielen jeho povinnosťou, ale aj právom. Na základe vyššie uvedených skutočností možno konštatovať, že toto právo žalobcu bolo v daňovom konaní postupom správcu dane porušené, nakoľko tento mu svojim konaním znemožnil dodatočne poskytnúť súčinnosť pri zisťovaní skutočností rozhodujúcich pre riadne určenie dane. V tejto súvislosti považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné zdôrazniť, že daňová kontrola podľa dokladov (dokladová kontrola) má prednosť pred určením dane podľa pomôcok. Uvedené podčiarkuje aj povaha inštitútu určenie dane podľa pomôcok, ktorý je potrebné chápať ako osobitný sankčný prostriedok postrihujúci daňové subjekty, ku ktorého využitiu má správca dane pristúpiť iba v zákonom predpokladaných prípadoch.