K výnimke z povinnosti odvolacieho súdu rozhodnúť vo veci pri rozsudku pre zmeškanie a nemeritórnom odvolacom prieskume
I. Z pohľadu zmyslu a účelu § 390 CSP nemožno opomenúť, že prvý rozsudok okresného súdu bol rozsudkom pre zmeškanie, čo je osobitná procesná forma rozhodnutia vydaného v osobitom procesnom postupe skráteného konania. Tomu zodpovedá aj obsah odvolania, v ktorom žalovaná sťažovateľka namietala nesplnenie podmienok vydania kontumačného rozsudku, rovnako aj rozsah prieskumu odvolacieho súdu, ktorý neposudzoval meritórne predmet sporu, zistený skutkový stav ani jeho právne posúdenie, ale výlučne otázku splnenia hypotézy § 274 CSP.
II. Až v druhom rozsudku súd prvej inštancie poskytol sporovým stranám rozsudok v merite veci s úplným odôvodnením (s opačným výrokom ako pri rozsudku pre zmeškanie), proti ktorému sa žalobkyňa bránila vecnými námietkami. Tie krajský súd posudzoval v druhom odvolacom konaní, v ktorom dospel k záveru o potrebe zrušenia rozsudku pre nedostatok odôvodnenia a neúplnosť právnej argumentácie. Krajský súd v tomto rozhodnutí vyslovil aj záväzný právny názor.
III. Ústavný súd preto nepovažuje odôvodnený záver krajského súdu o neaplikovaní § 390 CSP v individuálnych okolnostiach sporu za arbitrárny, svojvoľný či popierajúci zmysel aplikovaného ustanovenia. Úvahu krajského súdu o potrebe rozlišovať medzi meritórnym a nemeritórnym odvolacím prieskumom považuje za logickú, rešpektujúcu účel § 390 CSP, a to aj s ohľadom na právo na rovný prístup sporových strán k odvolaciemu konaniu.
Poznámka: K danej problematike podobne aj rozhodnutie Krajského súdu Trnava, sp.zn. 10Co/65/2020
Súhlas s použitím cookies
Vlastné nastavenie cookies