K výkladu prípustnosti odvolania proti uzneseniam súdu prvej inštancie

I. Pri materiálnom poskytovaní súdnej ochrany odvolacím súdom je v rámci skúmania podmienok prípustnosti odvolania jeho úlohou preskúmať predovšetkým spôsobilosť predmetu odvolania, t. j. zistiť, či odvolaním napadnuté uznesenie patrí do taxatívneho výpočtu napadnuteľných uznesení, obsiahnutých (v prípade konania vedeného podľa Civilného sporového poriadku) v § 357 CSP. Uvedené ustanovenie obsahuje dva spôsoby vymedzenia uznesení: /i/ uznesenia, ktorými súd prvej inštancie rozhodol v konkrétnej procesnej situácii (alebo o určitej otázke) konkrétnym v § 357 CSP normovaným spôsobom, a /ii/ uznesenia, ktorými o určitej otázke (alebo v konkrétnej procesnej situácii) súd prvej inštancie rozhodol akýmkoľvek spôsobom (teda relevantným je len „čo“ súd riešil, nie „ako“ to vyriešil). Použitie dôkazu z opaku (argumentum a contrario) vo vzťahu k jednotlivému „písmenu“ § 357 CSP pri kvalifikovaní odvolaním napadnutého uznesenia ako nespôsobilého predmetu odvolania logicky prichádza do úvahy len v prvej skupine uznesení, a to za predpokladu, že napadnutým uznesením rozhodol súd prvej inštancie iným, než v § 357 predpokladaným spôsobom.

II. Keďže zákonodarca v § 357 písm. d) CSP expressis verbis nezúžil prípustnosť odvolania na uznesenie, ktorým bolo o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia rozhodnuté konkrétnym spôsobom [napr. „d) o nariadení neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia“], sémantickým a logickým výkladom je potrebné dôjsť k záveru, že toto ustanovenie pripúšťa odvolanie proti ktorémukoľvek uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým sa tento súd vysporiadal s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia (vyhovenie návrhu, zamietnutie návrhu, odmietnutie návrhu). Zužujúci výklad spôsobov rozhodnutia súdu prvej inštancie tam, kde zákonodarca „napadnuteľné“ spôsoby rozhodnutia nekonkretizuje (neobmedzuje), odopiera sporovej strane prístup k súdu.