K tarifnej odmene v prípade sporu o určenie pravosti pohľadávky

18. V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci bolo predmetom konania pred okresným súdom rozhodovanie o určenie pravosti pohľadávky, a nie nárok na zaplatenie (tak ako to právne posúdil aj sťažovateľ, pozn.). Práve vzhľadom na predmet sporu, ktorým bolo určenie, že prihlásená pohľadávka je v celej svojej výške uplatnená a prihlásená v predmetnej reštrukturalizačnej veci po práve a je nesporná a zistená, nemožno podľa názoru ústavného súdu pri určovaní tarifnej odmeny za poskytnuté právne služby vychádzať z hodnoty pohľadávky, ktorá bola prihlásená do reštrukturalizácie. Výsledok konania o určenie, že určitá pohľadávka je v istej sume riadne prihlásená, je nesporná a zistená, totiž nezakladá priamo nárok na jej uspokojenie. Rozhodnutie všeobecného súdu o tom, že určitá prihlásená pohľadávka v reštrukturalizačnom konaní je v istej výške nesporná a zistená, je rozhodnutím o otázke určenia rozsahu práv uplatniteľných v reštrukturalizačnom konaní. Otázka, v akom rozsahu bude táto pohľadávka uspokojená ako tzv. „hodnota alebo cena práva“, je predmetom až ďalšieho priebehu reštrukturalizačného konania, preto rozhodovanie o pravosti pohľadávky má tak v danom prípade na sťažovateľa ako žalobcu len nepriamy materiálny dosah. Vo svojej podstate možno právne účinky takéhoto rozhodnutia v príslušnom konaní charakterizovať ako vyriešenie predbežnej otázky, ktorá je relevantná pre následný priebeh reštrukturalizačného konania. K obdobným záverom už dospel ústavný súd pri posudzovaní rozsahu náhrady trov konania v konaniach o určenie, či nehnuteľnosť patrí do dedičstva (II. ÚS 807/2016, m. m. IV. ÚS 574/2013, IV. ÚS 187/2018). Vychádzajúc z tohto právneho názoru je potom pri rozhodovaní o trovách konania o určenie pravosti pohľadávky namieste určenie základnej sadby tarifnej odmeny advokáta podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, nie podľa § 10 ods. 2 vyhlášky, pretože hodnotu určovaného práva objektívne nie je možné stanoviť.
19. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd v napadnutom uznesení aplikoval nesprávnu právnu normu [§ 10 ods. 2 vyhlášky namiesto § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky], čím poprel podstatu a účel relevantných, na posudzovanú vec sa vzťahujúcich právnych noriem, v dôsledku čoho došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
20. Nesprávna aplikácia právnych noriem pri určovaní výšky náhrady trov konania mala nepochybne za následok neprijateľný zásah do majetkovej sféry sťažovateľa a jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, preto ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením okresného súdu došlo aj k porušeniu tohto označeného základného práva napadnutým uznesením okresného súdu (bod 1 výroku tohto nálezu).