K skutočnostiam, ktoré nemožno nahradiť odkazom na dôkazy a k skutočnostiam, ohľadom ktorých naopak možno odkázať na dôkazy

I. Podľa § 132 ods. 2 CSP, opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.

II. Gramatickým i systematickým výkladom citovanej úpravy možno vyvodiť a podľa názoru odvolacieho súdu i zo samotnej podstaty veci vyplýva, že neprípustnosť nahrádzania tvrdení odkazom na dôkazy zákon vzťahuje výlučne na opis skutkového deja vo význame osobitnej náležitosti žaloby. Znamená to teda, že žalobca musí v žalobe výslovne tvrdiť skutočnosti v rozsahu umožňujúcom jasné, určité a zrozumiteľné poznanie čoho a na akom skutkovom základe sa domáha. Pokiaľ preto v žalobe o plnenie žalobca uvedie sumu žalovanej pohľadávky a skutkovo nezameniteľne vyjadrí tiež právny dôvod jej vzniku, vymedzí tým predmet konania a jeho žalobu preto z hľadiska úplnosti opisu rozhodujúcich skutočností možno prejednať.

III. Uvedenie alebo neuvedenie ďalších tvrdení už nemá bezprostredný vplyv na prejednateľnosť žaloby, ale význam len pre procesný úspech žalobcu v spore, a preto je potrebné ich od opisu rozhodujúcich skutočností vo význame osobitnej obsahovej náležitosti žaloby odlíšiť. Do tejto kategórie tvrdení, podľa názoru odvolacieho súdu, možno zahrnúť tiež detailnú špecifikáciu úverovej pohľadávky, vo vzťahu ku ktorej, nakoľko nespadá pod základný rozsah skutkového vymedzenia predmetu konania, zákon neobmedzuje, a preto ani súd nemôže odmietnuť tvrdenia žalobcu, založené na odkaze na ním označený dôkaz. Znamenalo by to, že strany by museli svojimi tvrdeniami podrobne reprodukovať obsah napríklad aj každej faktúry, periodického vyúčtovania, znaleckého posudku výpisov z verejných registrov a pod. Takýto postup by pre ochranu zákonnosti nemal vôbec žiaden význam a neznamenal by nič iné ako v právnej praxi súdov (všeobecných i ústavného súdu) doktrinálne odmietnutý prehnaný formalizmus.