K rozsahu, v ktorom je potrebné uplatňovať princíp kontradiktórnosti konania; k nedoručeniu vyjadrenia povinného k odvolaniu proti uzneseniu o zastavení exekúcie

I. Nemožno akceptovať argument zákonnej sudkyne, že doručovanie vyjadrenia povinného nebolo potrebné, keďže vo všeobecnosti v exekučných konaniach a ani v tomto konkrétnom prípade nešlo o meritórne rozhodnutie, ktoré by bolo napadnuté odvolaním.

II. Samotná povaha rozhodnutia súdu nie je podstatná pre zodpovedanie otázky, či a v akom rozsahu je potrebné uplatniť princíp kontradiktórnosti konania. Rozhodujúce je, že aj v exekučných konaniach sa aplikuje právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces, ktorého komponentom je aj princíp rovnosti účastníkov a princíp kontradiktórneho konania, a preto podstatnejšie je posúdenie konkrétnych okolností veci, právnych a skutkových súvislostí pre záver o tom, či a v akom rozsahu je potrebné viesť konanie kontradiktórne. Bude určite podstatné vnímať predmet konania prípadne aj čiastkový predmet určitej fázy konania a tiež to, či sa medzi účastníkmi otvára nejaká podstatná právna diskusia, ktorá môže mať rozhodujúci vplyv na konanie prípadne na jeho čiastočný úsek.

III. V prerokúvanej veci sa vzhľadom na to, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, otvorila (dovtedy možno nepodstatná) diskusia o povahe vymáhanej pohľadávky. Vyriešenie tejto otázky pritom malo zásadný vplyv na ďalší priebeh napadnutého konania, keďže dôsledkom jednej alternatívy je, že exekúciu nemožno ďalej viesť. Tieto okolnosti predstavujú dôvody, pre ktoré bolo osobitne potrebné dôsledne rozvinúť princíp kontradiktórnosti konania. Napokon v prerokúvanej veci išlo o prieskum uznesenia o zastavení exekučného konania, t. j. rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, ktoré možno postaviť v určitom zmysle na roveň meritórnym rozhodnutiam, čo je druhým dôvodom, pre ktorý nemožno akceptovať námietku zákonnej sudkyne.