K rozhodovaniu o neodkladnom opatrení spočívajúcom v zdržaní sa diskriminácie, ak sa jej dopustil orgán verejnej správy

I. Antidiskriminačný zákon, zákon č. 365/2004 Z.z. je svojou povahou súkromno- právny predpis, ktorý dáva diskriminovaným osobám za podmienok stanovených týmto zákonom aktívnu žalobnú legitimáciu v civilnom konaní. Popri antidiskriminačnom zákone pôsobí aj celá rada ďalších predpisov, ktoré upravujú ochranu pred diskrimináciou prostriedkami verejného práva.

II. Je plne v dispozícii účastníkov konania, v danom prípade navrhovateľky, aké konkrétne prostriedky právnej (súdnej) ochrany vo vzťahu k tvrdenému porušeniu resp. porušovaniu práv jej maloletého dieťaťa, ktoré tkvie v porušení zásad rovnakého zaobchádzania ku vzdelaniu si zvolí. V danom prípade si navrhovateľka zvolila ako prostriedok právnej (súdnej) ochrany podanie návrhu na neodkladné opatrenie podľa § 324 a nasl. C.s.p..

III. V predmetnej veci navrhovateľka výslovne svoje podanie označila ako návrh na vydanie neodkladného opatrenia a žiadala poskytnúť ochranu vo vzťahu k porušovaniu práv jej maloletého dieťaťa prostredníctvom tohto inštitútu súdnej ochrany Civilného sporového poriadku.

IV. Kompetenčný senát dodáva, že spory týkajúce sa diskriminácie môžu rozhodovať aj správne súdy, pokiaľ diskriminácia nastala v dôsledku rozhodnutia orgánu verejnej správy, iného zásahu orgánu verejnej správy, nečinnosti orgánu verejnej správy a pod. s poukazom na ust. § 6 ods. 1 a 2 S.s.p.. V kontexte tejto ochrany ale nie je možné poskytnúť súdnu ochranu prostredníctvom inštitútu neodkladného opatrenia, nakoľko z ust. § 25 S.s.p. vyplýva, že správny súd nemôže konať a rozhodovať o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia (k tomu pozri aj uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. 7 Sžsk/21/2017 z 24.7.2017).

V. V danom prípade z podania navrhovateľky označeného ako návrh na vydanie neodkladného opatrenia podľa § 324 a nasl. Civilného sporového poriadku vo veci pretrvávajúceho bránenia prístupu dieťaťa ku vzdelaniu prezenčnou formou bez platného právneho dôvodu a s tým spojené porušovanie zásady rovnakého zaobchádzania vo vzdelaní nič nenasvedčovalo, že by navrhovateľka chcela využiť prostriedky právnej ochrany prostredníctvom správnej žaloby uvedenej v § 6 ods. 2 Správneho súdneho poriadku.

VI. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že nesúhlas Krajského súdu v Bratislave s postúpením veci je dôvodný. V danom prípade o neodkladnom opatrení navrhovateľky má rozhodnúť vecne a miestne príslušný Okresný súd Pezinok.