K rozhodovaniu o náhrade trov, ak došlo k odmietnutiu žaloby na obnovu konania

I. Vo všeobecnosti v zmysle § 262 ods. 1 C. s. p. je povinnosťou súdu rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. To však neplatí (aj keď z doslovného textu zákona to nevyplýva) v prípade odmietnutia žaloby na obnovu konania ako neprípustnej, resp. zjavne nedôvodnej, keď sa konanie nachádza v počiatočnom štádiu, kedy sa vo veci samej ani nekonalo a za súčasného splnenia podmienky, že žaloba na obnovu konania sa nedoručovala protistrane na vyjadrenie, s protistranou sa nekonalo.

II. V zmysle § 413 ods. 2 C. s. p., ak žaloba bola odmietnutá z dôvodov uvedených v § 413 ods. 1 C. s. p., žalobu na obnovu konania netreba doručovať ostatným subjektom na vyjadrenie. Súd prvej inštancie túto možnosť využil a z logiky veci vyplýva, že v takom prípade nedoručil protistrane ani uznesenie o odmietnutí žaloby na obnovu konania. Ak by bol o nároku žalobcu na náhradu trov konania v uznesení o odmietnutí žaloby na obnovu konania rozhodol, musel by mu ho doručiť práve preto, že by bol rozhodol o jeho procesnom nároku. Rozhodovanie o nároku žalobcu na náhradu trov konania za situácie uvedenej vyššie, t.j. že žaloba na obnovu konania bola odmietnutá, nebola doručená na vyjadrenie a tým pádom ani uznesenie o jej odmietnutí, dovtedy teda o konaní žalobca ani nevedel, by bolo nehospodárne a v rozpore s princípom procesnej ekonómie vyjadreným v článku 17 základných princípov C. s. p.