K rozdielnemu výkladu pojmu „vymáhateľnosti pohľadávky“ podľa § 150 ods. 1 písm. b) a § 225n ods. 1 zákona o sociálnom poistení

§ 150 ods. 1 písm. b) zákona o soc. poistení uvádza, že za nevymáhateľnú sa považuje aj pohľadávka, pri ktorej je zrejmé, že vzhľadom na majetkové pomery fyzickej osoby vymáhanie nebude viesť ani k čiastočnému uspokojeniu pohľadávky. Ide však o situácie, kedy už neexistuje žiadna reálna ani právna možnosť vymoženia pohľadávky. Zistenie týchto skutočností spravidla vedie k vydaniu rozhodnutia o zastavení konania o vymáhaní a rozhodnutia o odpísaní pohľadávky, pričom nevymáhateľnosť pohľadávky musí byť riadne preukázaná. Nepostačuje, aby bola zistená aktuálna nevymožiteľnosť; je potrebné, aby bol tento stav trvalý. Uvedená situácia však nie je totožná so situáciou uvedenou v § 225n ods. 1 cit. zákona. V zmysle tohto ustanovenia žalovaná totiž posudzuje vymáhateľnosť pohľadávky ako jej kvalitatívnu vlastnosť vyplývajúcu z právneho poriadku, ktorá musí byť splnená práve v tomto štádiu začatia konania o jej vymáhanie, napr. v súvislosti s oddlžením povinného, s odkladom vykonateľnosti, s odkladným účinkom správny žaloby, atď. V tomto ohľade samotné poukazovanie na nedostatok finančných prostriedkov v odvolaní povinného (ako tomu bolo v danom prípade) nie je možné posudzovať ako dôvod nevymáhateľnosti pohľadávky podľa tohto ustanovenia, keďže sa netýka samotnej pohľadávky a jej vhodnosti na vymáhanie, ale subjektívnej situácie povinného.