K procesnému zavineniu, ak žalovaný dobrovoľne plnil na základe právoplatného rozhodnutia, ktoré bolo následne zrušené Ústavným súdom a žalobca vzal po zrušení žalobu späť

Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd v namietanom uznesení, v ktorom konštatoval, že zastavenie konania zavinila sťažovateľka zaplatením relutárnej náhrady žalobcovi ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu o odvolaní, celkom zjavne nekompatibilne aplikoval závery spomínanej judikatúry všeobecných súdov (bod 25 a 26 odôvodnenia nálezu) v úplne odlišných a špecifických podmienkach procesného vývoja konania vo veci sťažovateľky (pozri bod 15 odôvodnenia nálezu). Je totiž celkom zrejmé, že sťažovateľka predovšetkým neplnila relutárnu náhradu dobrovoľne a po začatí konania pred vydaním meritórneho rozhodnutia, ale až po jeho právoplatnom skončení, keď bola k plneniu zaviazaná právoplatným a vykonateľným rozhodnutím. Ďalej je tiež zjavné, že k späťvzatiu žaloby došlo až v „novom“ konaní, otvorenom na základe zrušujúceho nálezu ústavného súdu, ktorý vrátil vec sťažovateľky krajskému súdu na ďalšie (v poradí tretie) konanie. Napokon, pre posúdenie aplikácie § 256 ods. 1 CSP ústavný súd považuje za relevantnú aj skutočnosť, že späťvzatie žaloby v posudzovanom prípade nebolo späťvzatím z dobromyseľného dôvodu, popísaného v predchádzajúcom bode, ale späťvzatím v situácii, keď zúčastnenej osobe (žalobcovi) „hrozilo“ zrušenie konštitutívneho rozhodnutia okresného súdu o priznaní relutárnej náhrady, v dôsledku ktorého by odpadol právny dôvod, na základe ktorého sťažovateľka (žalovaná) plnila.