K procesnému zavineniu, ak žalovaný dobrovoľne plnil na základe právoplatného rozhodnutia, ktoré bolo následne zrušené Ústavným súdom a žalobca vzal po zrušení žalobu späť

I. Je nesporné, že žalobca bol uspokojený v nároku, ktorý v konaní uplatnil, na základe ústavným súdom neskôr zrušeného exekučného titulu. Ide teda o situáciu, keď žalobca zobral žalobu späť v „novom“ odvolacom konaní pre správanie sa žalovaného, ktoré však nepredchádzalo vydaniu meritórneho rozhodnutia, naopak, bolo vyvolané meritórnym rozhodnutím súdu. S takouto procesnou situáciou procesný poriadok a ani odvolaciemu súdu známa judikatúra výslovne nepočíta. Podľa názoru odvolacieho súdu za tohto stavu ani žalobcovi nemožno pričítať procesné zavinenie na zastavení konania.

II. Bolo by v rozpore s princípmi logiky i princípom hospodárnosti konania, aby žalobca po odpadnutí predmetu sporu v dôsledku poskytnutia relutárnej náhrady zotrval na podanej žalobe. Ako správne uvádzal i pri odôvodnení svojho dispozičného úkonu, pre prípad zotrvania na žalobe by súd žalobu zamietol s ohľadom na poskytnutie žalovanej nemajetkovej ujmy žalovaným (§ 217 CSP), nie pre jej vecnú nesprávnosť, touto by sa vôbec nezaoberal. Nejde o postup obdobný postupu žalobcu napr. pri dôvodne vznesenej námietke premlčania. Žalobca ani „nezavinil“ zrušenie exekučného titulu.

III. Žalovaný zostal v konaní pred odvolacím súdom pasívny a k trovám konania sa vyjadril až v sťažnosti proti uzneseniu podľa § 262 ods. 2 CSP. Z obsahu nálezu vyplýva, že v ústavnej sťažnosti poukazoval na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Súd uvedené ustanovenie neaplikoval, keď žalobca zastavenie konania procesne nezavinil a v zmysle záverov ústavného súdu toto nezavinil ani žalovaný. Aplikáciou uvedeného ustanovenia nemožno priznať trovy neúspešnej strane alebo tomu, kto zastavenie konania procesne zavinil, len ich protistrane nepriznať. Z týchto dôvodov odvolací súd stranám náhradu trov konania nepriznal.