K procesnej spôsobilosti organizačných jednotiek v pracovnom práve

I. Ústavnému súdu z jeho postavenia v zásade neprináleží akokoľvek korigovať výklad práva realizovaný všeobecnými súdmi (vrátane súdu najvyššieho), pretože jeho úlohou je primárne ochrana ústavnosti, a nie zákonnosti. Napriek tomu, že ústavný súd je pomerne zdržanlivý voči interpretačným záverom všeobecných súdov týkajúcim sa podústavného práva, táto zdržanlivosť nie je bezmedzná a jej hranice sa prelínajú aj so situáciou, v ktorej všeobecné súdy prekročia rámec možnej (zmysluplnej) interpretácie normatívneho textu a dopustia sa výkladového excesu s konzekvenciou následného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru). O takýto prípad ide aj vtedy, ak orgány aplikácie práva síce aplikujú všeobecne prípustné interpretačné metódy (jazykový a logický výklad), ale tieto použijú nesprávne.

II. Vybočenie z týchto hraníc sa sprítomnilo aj v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, keď najvyšší súd interpretoval zákonom ustanovené podmienky prenosu pracovnoprávnej subjektivity na organizačnú jednotku právnickej osoby v rozpore s ich jasným jazykovým znením a úmyslom (racionálneho) zákonodarcu v jasne profilovanej osobitnej zákonnej úprave. Vo výsledku preto najvyšší súd presadil svoju vlastnú predstavu o spôsobe prenosu pracovnoprávnej subjektivity na organizačnú jednotku právnickej osoby, v dôsledku čoho vstúpil do priestoru, ktorý mu z jeho postavenia ako orgánu súdneho typu neprináleží.