K prípustnosti odvolania proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o sťažnosti proti uzneseniu súdneho úradníka o výške náhrady trov

I. Je pravdou, že v zmysle ustanovenia § 357 písm. m) C.s.p. je odvolanie prípustné proti uzneseniu súdu o nároku na náhradu trov konania. Nová právna úprava však v záujme zjednodušenia a zefektívnenia rozhodovania o trovách konania upustila od doterajšieho spôsobu rozhodovania. Rozhodovanie o trovách konania dôsledne rozdeľuje najprv na rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, a až potom (po právoplatnosti rozhodnutia) na rozhodovanie o výške náhrady trov konania. V spore už o nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté rozsudkom súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie o trovách konania potvrdil a žalovanej priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

II. V napadnutom uznesení však už súd prvej inštancie rozhodol v druhej fáze rozhodovania, ktorá nasledovala po právoplatnosti rozhodnutia (výroku) o nároku na náhradu trov konania, kde sa rozhoduje o výške náhrady trov konania. Ide o presné vyčíslenie čiastky, ktorá zodpovedá nároku na náhradu trov konania, ktorý bol strane právoplatne priznaný. O výške náhrady trov konania rozhoduje súdny úradník samostatným rozhodnutím (uznesením). Proti tomuto rozhodnutiu však už odvolanie nie je prípustné. Napadnúť ho možno len sťažnosťou podľa § 239 a nasl. C.s.p., čo žalobca aj využil, keď uznesenie, ktoré vydal súdny úradník, bolo napadnuté sťažnosťou, o ktorej rozhodoval súd prvej inštancie, ktoré vydal sudca. Z uvedeného potom vyplýva, že v danom prípade ide už o rozhodnutie o výške trov, ktoré nie je uvedené v ustanovení § 357 C.s.p., preto odvolanie proti takémuto rozhodnutiu, ktoré vydal sudca, nie je prípustné.