K prípadu, v ktorom zaplatené trovy exekúcie nemožno vymáhať ako bezdôvodného obohatenie od exekútora

I. Vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 165/2012 povinná dobrovoľne splnila, čo jej ukladal exekučný titul, a to ešte pred nadobudnutím vykonateľnosti exekučného titulu. Následne ešte počas prebiehajúceho exekučného konania došlo k zrušeniu exekučného titulu. Napriek týmto skutočnostiam všeobecné súdy, rozhodujúc o námietkach povinnej, uložili povinnej povinnosť uhradiť trovy exekúcie. Tento stav bol zvrátený nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 207/2010, ktorým bolo rozhodnutie o povinnosti povinnej uhradiť trovy exekúcie zrušené. Následne bol na úhradu trov exekúcie zaviazaný oprávnený.

II. Všeobecné súdy dostatočne jasne a zrozumiteľne vyjadrili rozdiel v procesnej situácii sťažovateľa, ktorý im neumožňoval aplikovať nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 165/2012 v konaní o jeho žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia. Sťažovateľ síce splnil, čo mu ukladal exekučný titul, a uhradil trovy exekúcie, avšak k zrušeniu exekučného titulu došlo až po vrátení poverenia súdnej exekútorky, preto vzniknuté trovy exekúcie nemôžu na jej strane predstavovať bezdôvodné obohatenie. Po zrušení exekučného titulu sťažovateľovi síce vznikol voči štátu nárok zo zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v rozsahu vymožených trov exekúcie, nie však nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči súdnej exekútorke.