K prípadu, v ktorom je princíp, podľa ktorého nemožno nútiť k zotrvaniu v spoluvlastníctve, nadradený princípu právnej istoty

I. V súčasnosti podľa názoru odvolacieho súdu už nemožno vychádzať z časom prekonanej judikatúry z roku 1932, práve s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, teda to, že už nežijú bývalí formálni podieloví spoluvlastníci, ktorí bez akýchkoľvek pochybností by vedeli určiť reálne hranice deľby tejto nehnuteľnosti. Aj s prihliadnutím na stav, ktorý medzičasom nastal, teda, že tieto nehnuteľnosti neboli reálne užívané zo strany jednotlivých spoluvlastníkov, nakoľko zväčša prešli do užívania družstiev, ktoré spoločným užívaním pôdy rozorali medze a ostatné znaky, ktoré v prírode rozdeľovali tieto nehnuteľnosti medzi jednotlivých užívateľov, ktorí vychádzajúc z platného zápisu v Katastri nehnuteľností, sú stále vedení ako podieloví spoluvlastníci. Z tohto dôvodu je v súlade s Článkom 2 Civilného sporového poriadku výnimočne rozhodnúť takúto žaloby s prihliadnutím na individuálne okolnosti sporu tak, aby tento spor bol rozhodnutý spravodlivo. Týmto rozhodnutím sa odstráni dlhotrvajúci sporový stav medzi stranami sporu, pričom práve tieto dôvody podľa názoru odvolacieho súdu sú dôvodmi podľa Článku 2 ods. 3 CSP pre rozhodnutie, ktoré berie do úvahy individuálne okolnosti tohto prípadu, kedy naozaj nemožno spravodlivo očakávať od žalobkyne ako právnej nástupníčky, aby zotrvávala v podielovom spoluvlastníctve so žalovanými, s ktorými, ako vyplýva aj z viacerých súdnych sporov, vzťahy nie sú ideálne s poukazom na judikatúru z tridsiatych rokov minulého storočia. Takýto postup podľa názoru odvolacieho súdu by bol neprimerane formalistický a prísny a bol by v rozpore s princípmi, na ktorých je postavená Ústava Slovenskej republiky, ale aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj medzinárodnými záväzkami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd má za to, že v tomto prípade nemôže obstáť námietka, prekážky rozhodnutej veci.

II. Odvolací súd vychádzal aj z obratu vo vnímaní niektorých tradičných princípov, a to prijatím civilného procesného kódexu Civilného sporového poriadku, ktorý napriek tomu, že ako kľúčový princíp upravuje princíp právnej istoty, uvádza, že prudko pozitivistické vymedzenie právnej istoty, či inak povedané požiadavka „rovnakosti“ usudzovania je už klasickým sylogizmom, čo sa považuje v dnešných podmienkach za prekonané. Úlohou súdu nie je len prostým spôsobom mechanicky subsumovať jav pod určitú zákonnú skutkovú podstatu, ale jeho úlohou je aj pokúsiť sa o tvorivý prístup a komunikatívne prístupy k právu, a to spôsobom konštruktivisticko-komunikatívnych modelov práva. Týmto rozhodnutím nejde o zásah do pojmu právna istota, ale pokiaľ je tu daná možnosť posúdenia právnej situácie iným spôsobom, je táto možnosť daná, aby teda súd neposúdil „rovnako“ prísne formalisticky rôzne situácie, ktoré prináša prax a bežný život. V danom prípade odvolací súd vychádzal z porovnania a zachovania princípu právnej istoty s princípom, podľa ktorého nie je možné nikoho nútiť, aby zotrval v podielovom spoluvlastníctve a pri zohľadnení všetkých individuálnych okolností tohto prípadu, ako sú naznačené vyššie, dospel odvolací súd k záveru, že v tomto konkrétnom prípade nemožno nadradiť princíp právnej istoty nad právo žalobkyne domôcť sa zrušenia svojho podielového spoluvlastníctva, v ktorom nechce zotrvať a v ktorom ani v iných konaniach doposiaľ nebolo presne ustálené v rozsahu ktorých vlastníckych hraníc mal byť pozemok v roku 1930 medzi pôvodných právnych predchodcov rozdelený.