K povinnosti žiadateľa o azyl dokazovať prenasledovanie svojej osoby a dôveryhodnosť jeho výpovede

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v skoršej judikatúre (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013) uviedol, že nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou. Je naopak povinnosťou správneho orgánu ,aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú. Pokiaľ sa, teda žiadateľ o azyl, teda po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie, jeho výpoveď je možné i napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentnú a za súladnú s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať. Týmito požiadavkami sa odporca riadil len čiastočne. Hoci navrhovateľovu výpoveď vo všeobecnosti nepovažoval za nedôveryhodnú, jeho tvrdeniami o súvislosti prenasledovania, ktorému čelil a ktorému by mohol v budúcnosti čeliť, s jeho etnickou príslušnosťou, sa v kontexte ním preukazovaných informácií z krajiny pôvodu majúcich tieto tvrdenia preukazovať, bližšie nezaoberal a to ani napriek tomu, že jeho (odporcov) záver o dôvodnosti obáv z hrozby vážneho bezprávia v prípade návrate navrhovateľa do krajiny pôvodu z dôvodu pretrvávajúcej nepriaznivej bezpečnostnej situácie, pre ktoré sa v prípade navrhovateľa priklonil k poskytnutiu doplnkovej ochrany, objektívnu dôvodnosť navrhovateľových obáv naznačujú.