K povinnosti súdu prihliadať na celkové majetkové pomery povinného a tzv. potencialitu príjmov v konaní o zvýšenie výživného pre maloletého

Dávky štátnej sociálnej podpory, či už poskytované z tuzemských alebo zahraničných zdrojov, nie sú náhradou rodinných príjmov, ale majú pomáhať riešiť (reglementovať) štátom uznávané sociálne situácie. Vo všeobecnosti platí, že štát sa podieľa na krytí nákladov na výživu a ostatných základných potrieb detí a rodín, pokiaľ to z hľadiska sociálneho a ekonomického odôvodňujú v ňom pretrvávajúce pomery. Právny názor odvolacieho súdu, v zmysle ktorého v konaní o zvýšenie výživného maloletému, má súd prihliadať na skutočnosť, že otcovi maloletej je vyplácaná dávka v hmotnej núdzi možno považovať za správny. Na doplnenie je potrebné uviesť ustanovenie § 75 ods. 1 ZR, z ktorého vyplýva, že zdrojom príjmu povinného rodiča sú aj dávky sociálneho zabezpečenia. Povinnosťou súdu je preto prihliadnuť v konaní o zvýšenie výživného pre maloletého na celkové majetkové pomery povinného a tzv. potencialitu príjmov, t. j. k jeho zjavne nevyužitým schopnostiam. Pri určení výšky výživného je rozhodujúci príjem, ktorý rodič reálne mohol dosahovať a nie príjem, ktorý fakticky dosahuje, pretože princíp potenciality má prednosť pred princípom fakticity. V zmysle ustanovenia § 62 ods. 5 ZR je rodič povinný plne rešpektovať svoju vyživovaciu povinnosť a svoje výdavky usmerniť tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti nebolo ohrozené a s využitím svojich subjektívnych vlastností a pracovných príležitostí si organizovať svoje pracovné aktivity tak, aby mal reálnu možnosť si riadne plniť svoju vyživovaciu povinnosť. Napokon v danej veci, ako vyplýva z obsahu spisu, prijímateľom dávky v nezamestnanosti nie je rodina otca, ale otec maloletej. Navyše otec maloletej je vlastníkom 4-izbového bytu na Slovensku, z ktorého by mohol mať ďalší príjem.