K povahe vyhlásenia obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku vo vzťahu k poľahčujúcim okolnostiam

Bolo by popretím zásadného významu kontradiktórneho vykonávania dokazovania na hlavnom pojednávaní vo vzťahu k výroku o vine, ako najdôležitejšej fázy objasňovania trestnej činnosti súdom, ak by vyhlásenie obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b/alebo c/ Tr.por nemohlo byť považované za napomáhanie podľa § 36 písm. n/ Tr.zák. Výrok o vine bez ohľadu na závažnosť trestnej činnosti totiž môže urobiť súd po prijatí takého vyhlásenia bez toho, aby na hlavnom pojednávaní musel k tomuto výroku vykonávať akékoľvek dokazovanie. Tento výrok pritom je právoplatný a nemožno ho ani napadnúť odvolaním a s jednou výnimkou ani dovolaním. Pri priznávaní tejto poľahčujúcej okolnosti pritom je bezvýznamná pohnútka, ktorá viedla obžalovaného k takémuto vyhláseniu. Na rozdiel od poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l/ Tr.zák., tu ani nie je potrebné skúmať „úprimnosť“ takéhoto vyhlásenia. Cestou kladenia otázok podľa § 333 ods. 3 Tr.por. sa len skúma, či obžalovaný urobil takéto vyhlásenie dobrovoľne a súc poučený o všetkých právnych dôsledkoch pre neho plynúcich z takéhoto vyhlásenia. Tento vyššie uvedený právny názor je pritom v zhode s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako dovolacieho súdu (sp.zn. 4Tdo 63/2016), ktorým bolo rozhodnuté o správnosti použitia poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. n/ Tr.zák. prakticky za rovnakých podmienok, ako v tejto prejednávanej veci. Ďalej v odôvodnení tohto svojho rozhodnutia Najvyšší súd Slovenskej republiky výslovne tiež uviedol, že poľahčujúce okolnosti podľa §§ 36 písm. l/ a 36 písm. n/ možno priznať a zohľadniť aj kumulatívne.