K posudzovaniu ústavnosti podmienok umelého prerušenia tehotenstva
I. Z ústavného imperatívu zakladajúceho zákonodarcovu povinnosť ochrany ľudského života pred narodením neplynie záver, že by právna ochrana plodu voči matke musela byť totožná v každej jednotlivej fáze prenatálneho vývoja.
II. Orgánom povolaným určiť príslušnú maximálnu lehotu na vykonanie prerušenia tehotenstva je zákonodarca, pričom ústavný súd preskúmava (a nič iného optikou ústavného imperatívu vyjadrujúceho ústavnú hodnotu ani preskúmavať nemôže) iba prípadný exces pri úvahe zákonodarcu, nie však to, či je daná lehota v optimálnom súlade s aktuálnym stavom poznania lekárskej vedy.
III. Lehota na vykonanie prerušenia tehotenstva predstavuje podľa názoru ústavného súdu natoľko podstatnú otázku zákonnej úpravy, že musí byť upravená iba zákonom, a preto je úprava podzákonnou normou vylúčená.