K posúdeniu darovacej zmluvy uzatvorenej medzi rozvedenými manželmi, pojem blízka osoba

Najvyšší súd poukazuje na to, že už odvolací súd správne vyložil to, že rozvedených manželov nie je možné považovať za blízku osobu v zmysle § 116 veta pred bodkočiarkou Občianskeho zákonníka, pretože tu nie je splnený predpoklad trvajúceho manželstva v zmysle ustanovení Zákona o rodine. Podstatnou otázkou ostávajú kritériá, skutočnosti a okolnosti, ktoré treba zohľadniť pri prijatí záveru, či ide o osobu blízku alebo nie. Zákon v ustanovení § 116 veta za bodkočiarkou Občianskeho zákonníka nedáva priamu odpoveď na túto otázku a nestanovuje žiadne presné kritériá, z ktorých by záver o tom, že ide o osobu blízku, vyplýval. Je tomu tak preto, že každý jeden prípad je individuálny a každý jeden vzťah medzi osobami jedinečný, založený na rôznych väzbách a okolnostiach. Aby tak rozhodnutie o existencii blízkosti osôb bolo správne, zákonné a spravodlivé, nie je možné určiť presné hranice, kedy vzťah týchto osôb už naberá charakter vzťahu blízkej osoby. Napriek tomu je možné aspoň všeobecne uviesť, že pri prijímaní záveru súdu budú podstatné napr. také okolnosti, aký druh vzájomného vzťahu je medzi osobami, či žijú v spoločnej domácnosti (i keď tento znak nemusí byť ešte sám osebe určujúci), aké sú vzájomné pomery v takejto domácnosti, či si osoby navzájom pomáhajú, zaujímajú sa o seba nielen z pohľadu majetkových aspektov alebo ak ide o rozvedených manželov nielen z pohľadu starostlivosti o spoločné deti, či takéto osoby prejavujú o seba záujem v závažných prípadoch, v chorobe, starobe a v núdzi. Aby však dlžník a žalovaná mohli byť pokladaní za osoby navzájom blízke v zmysle ustanovenia § 116 veta za bodkočiarkou Občianskeho zákonníka, musela by byť ako vyplýva z vyššie uvedeného úroveň ich skutočných vzájomných vzťahov v čase uzavretia darovacej zmluvy taká, že by ujma, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.