K posúdeniu bydliska žalovaného v súvislosti s rozhodnutím a tom, či vec patrí do právomoci súdu SR alebo iného štátu EÚ

I. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 síce v slovenskom preklade používa pojem „bydlisko“, avšak tento termín nemožno považovať za totožný s bydliskom v zmysle vnútroštátnych predpisov, teda ako adresu evidovaného trvalého pobytu fyzickej osoby. Pojem „bydlisko“ v zmysle unijného práva tak, ako ho používajú nariadenia, nie je v nariadeniach definované, bližšie upresňované je len v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, prípadne ustálenou vnútroštátnom judikatúrou. Vo všeobecnosti však možno zhrnúť, že pri určení bydliska v zmysle medzinárodného práva nie je vnútroštátna evidencia trvalého pobytu osoby rozhodujúca, prihliada sa na zámer fyzickej osoby zotrvať na určitom mieste z hľadiska dlhodobejšej perspektívy, teda miesta pobytu tejto osoby, ktoré si daná fyzická osoba zvolila ako miesto kde pracuje, trvalejšie býva so záverom zotrvať na určitom mieste v relevantnom rozhodnom časovom horizonte (súdny dvor tento časový úsek už trvalejšieho charakteru z hľadiska založenia takzvaného „obvyklého pobytu“, ktoré používalo Nariadenie Rady (EÚ) číslo 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskoprávnych a obchodných veciach, ktoré bolo nahradené Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) číslo 1215/2012 z 12 decembra 2012, vo svojej judikatúre vymedzil ako pobyt trvajúci minimálne po dobu 6 mesiacov nepretržite).

II. Judikatúra slovenských súdov ohľadom definovania kritéria bydliska/obvyklého pobytu fyzickej osoby pre účely výkladu nariadení Európskeho parlamentu a Rady konštatovala obdobne, že bydliskom v zmysle týchto nariadení sa rozumie miesto, kde sa osoba skutočne a s charakterom trvalosti zdržuje, aj keď je prihlásená na trvalý pobyt v obvode súdu iného členského štátu a pojmy bydlisko (v zmysle unijného práva) a trvalý pobyt (v zmysle vnútroštátneho práva) nie je možné stotožňovať a vnútroštátne registrovaný právny stav nie je zásadný, pretože fyzická osoba sa v mieste trvalého pobytu nemusí reálne zdržiavať (viď napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Cdo 40/2014, taktiež uznesenie NS ČR sp. zn.30 Cdo 444/2004). III. Vzhľadom na uvedené je tak zrejmé, že evidovaný trvalý pobyt na území Slovenskej republiky nemohol byť pre založenie právomoci súdu Slovenskej republiky v danej veci zásadný a smerodajný, pokiaľ súd mal listinne preukázané a z viacerých nezávislých zdrojov štátnych inštitúcií a orgánov verifikované, že žalovaný sa dlhodobo (3 roky pred podaním žaloby podľa zistenej lustrácie mestskej polície) a minimálne rok pred podaním žaloby (v zmysle oznámení sociálnej poisťovne a zdravotnej poisťovne o ukončení registrácie žalovaného v systéme verejného sociálneho a zdravotného poistenia) reálne na adrese evidovaného bydliska nezdržiaval, žiadnu zo zásielok súdu na tejto adrese ani nepreberal a naopak, osobne prevzal zásielku súdu s poučením o nedostatku jeho právomoci a eventuálnej možnosti založiť právomoc súdu jeho účasťou v konaní, práve na adrese v zahraničí.