K poskytnutiu bytovej náhrady v prípade, ak bol byt užívaný bez nájomnej zmluvy, ale so súhlasom vlastníka; k použitiu korektívu dobrých mravov

I. Pretože občiansky zákonník neupravuje výslovne, že osoba užívajúca byt na základe odvodeného právneho dôvodu, teda napr. z dôvodu príbuzenskeho vzťahu k vlastníkovi budovy, v ktorej užívala byt s jeho súhlasom, má po odvolaní tohto súhlasu nárok na bytovú náhradu (§ 712 občianskeho zákonníka), vznikajúci zásadne len za predpokladu zániku nájomného práva k bytu, súhlasí Ústavný súd s názorom, ktorý Najvyší súd ČR vyslovil vo svojom rozsudku sp.zn. 3 Cdon 131/96, že v takom prípade ustanovenia § 712 a § 713 občianskeho zákonníka, a to ani analogicky (§ 853 občianskeho zákonníka), použiť nemožno.

II. Neprimeranú tvrdosť, ktorá v obdobných situáciach môže vzniknúť bezprostrednou realizáciou práva na vypratanie nehnuteľnosti, možno však, ako ďalej konštatuje v citovanom rozhodnutí Najvyšší súd, a podľa názoru Ústavného súdu zmierniť postupom podľa § 3 odst. 1 občianskeho zákonníka, teda odoprením výkonu práva pre jeho rozpor s dobrými mravmi. V prejednávanej veci nemožno bez povšimnutia pominúť, že manželstvo sťažovateľky a syna žalobkyne bolo uzatvorené už pred zhruba 20 rokmi a že z tohto manželstva sa narodili dve dcery, ktoré, ako Ústavný súd zisťuje z obsahu spisu 5 C 97/94 Obvodného súdu pre Prahu 9, boli rozsudkom tohto súdu zo dňa 8. 2. 1995 zverené do výchovy sťažovateľky. Z uvedeného spisu nevyplývajú žiadne negatívne poznatky o osobe sťažovateľky, a to ani pokiaľ ide o jej starostlivosť o deti. Z obsahu už konštatovaného spisu 9 C 257/96 Obvodného súdu pre Prahu 1 je ďalej zrejmé, že sťažovateľka participovala, a to najmä svojou prácou a prácou svojich príbuzných, na rekonštrukcii pôvodne nebytových priestorov, prestavaných na teraz vypratávaný byt, ktorý po dobu viac ako 15 rokov so svojou rodinou užívala. Ústavný súd nakoniec konštatuje, že to, čo mestský súd považuje za dočasné vyriešenie bytovej potreby sťažovateľky a jej dcér, je bytovou potrebou v princípe nijako neuspokojujúcou možnosť umiestnenia v účelovom zariadení sociálnej starostlivosti, naviac časovo obmedzenej do 31. 1. 1999. Vzhľadom k vyššie uvedenému má preto Ústavný súd za to, že výkon vlastníckych práv žalobkyne je za súčasného stavu v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ustanovenia § 3 občianskeho zákonníka, pretože sťažovateľka, odkázaná iba na svoj príjem ako zdravotnej sestry, by sa vysťahovaním z bytu i so svojimi deťmi, vnučkami žalobkyne, ocitla bez obydlia.