K pojmu vymáhateľná pohľadávka

Najvyšší súd po tom, čo senátu 6C bola predmetná vec veľkým senátom vrátená (bez vydania rozhodnutia) meritórne preskúmal vec z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu a dospel k záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie je dôvodné (§ 448 C. s. p.).

Vec prejednávajúci senát 6C aj naďalej zotrváva na právnom názore vyslovenom vo svojom postupujúcom uznesení, stotožňuje sa s právnym názorom vysloveným v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 188/2010, ale aj v rozhodnutí 6 Cdo 253/2012 a nestotožňuje sa s právnym názorom vysloveným v rozhodnutí R 44/2001 a od neho sa odvíjajúcich právnych názorov vyslovených v rozhodnutiach sp. zn. 4 Cdo 198/2010 a 2 Obdo 69/2012. Znova zdôrazňuje, že „účelom odporovacej žaloby je ochrana veriteľa spočívajúca v možnosti dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že dlžníkom urobený právny úkon je voči veriteľovi neúčinný. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené, potom predstavuje podklad na to, že sa veriteľ môže na základe exekučného titulu, vydaného proti dlžníkovi, domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (právne neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi, ale voči osobe, v prospech ktorej bol právny úkon urobený. Odporovacia žaloba je teda právnym prostriedkom slúžiacim k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, a to postihnutím vecí alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku, prípadne vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovateľného právneho úkonu. Z takto vymedzeného účelu a zmyslu odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou, t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu. Ak slúži odporovacia žaloba - ako bolo uvedené vyššie - k uspokojeniu pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, nezodpovedalo by tomuto jej účelu, keby pohľadávka veriteľa nebola priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, a keby išlo len o pohľadávku „dospelú“ či splatnú, teda žalovateľnú.“
30. Tento názor považuje vec prejednávajúci senát za taký, ktorý je v súlade aj s právnym názorom vysloveným Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v uznesení z 1.7.2015, sp. zn. PL. ÚS 39/2015; keď v súvislosti s ústavnou konformitou výkladu pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ (obsiahnutého v ustanovení § 42a Občianskeho zákonníka) konštatoval, že neskoršia judikatúra najvyššieho súdu nezotrvala na tom, ako bol tento pojem interpretovaný v rozhodnutí R 44/2001 - napríklad v odôvodnení rozhodnutia z 30. júla 2009 sp. zn. 3 Cdo 61/2008 sa konštatuje, že „vymáhateľnou sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou, t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorému možno nariadiť exekúciu. Obdobne najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia z 23. novembra 2011 sp. zn. 5 Cdo 188/2010 uviedol, že „vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka sa rozumie tak pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia - exekúciu“ (viď bod 36. uznesenia ústavného súdu PL. ÚS 39/2015).