K podmienke príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti a vzniknutou škodou

Predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je teda preukázanie porušenia právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím (porušenie právnej povinnosti) a následkom (vzniknutou škodou). Vzniknutá škoda (v podobe skutočnej škody – damnum emergens alebo ušlého zisku – lucrum cessant) musí byť spôsobená bez pochybností práve porušením právnej povinnosti. Samotná škoda ani samotné porušenie právnej povinnosti ešte nezakladá zodpovednosť za škodu a tomu korelujúce právo na jej náhradu. Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená (domnelá), ale musí byť bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno [teda poškodeného (sťažovateľov)], čo sa týka príčinnej súvislosti v civilnom procese, zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má byť preukázané. Vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť pritom bezpečne preukázaný a bezprostredný, pričom absenciu bezprostrednosti si uvedomujú aj sťažovatelia (,,Sťažovateľ nespochybňuje záver najvyššieho súdu, že porušenie zákonnej povinnosti právneho predchodcu S. nebolo bezprostrednou príčinou úplného znehodnotenia akcií sťažovateľa...“). Tvrdenia sťažovateľov v konaní pred všeobecnými súdmi, ako aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu, ktorými títo poukazujú na vzťah príčiny a následku, sú čisto hypotetické a z pohľadu nimi uplatneného nároku pred všeobecnými súdmi nespôsobilé privodiť pre nich priaznivý výsledok sporu. Príčinnú súvislosť nemožno zamieňať s iba časovou nadväznosťou a súvislosťou, ktorou sťažovatelia podporujú svoje tvrdenia v sťažnosti, inými slovami, neplatí zásada „ante hoc, propter hoc“.