K podaniu dovolania v trestnom konaní a k výkladu neurčitého ustanovenia právneho predpisu

Dôvod odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku nemožno stotožňovať so zamietnutím dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku.

Úmysel zákonodarcu znemožniť podanie ďalšieho dovolania aj v prípade, ak skoršie dovolanie bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, nebol vyjadrený spôsobom, ktorý zodpovedá požiadavkám na určitosť a jasnosť právnych predpisov v podmienkach právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy). Podľa jazykovej formulácie § 372 ods. 2 Trestného poriadku nezahŕňa situácie, keď skoršie dovolanie bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, hoci by sa to javilo byť logické vzhľadom na úmysel zákonodarcu vyjadrený v dôvodovej správe. Tento nedostatok môže napraviť len zákonodarca, a to tým, že (tento dôvod) uvedie priamo v texte príslušného ustanovenia.

V právnom štáte súd nesmie „naprávať“ znenie právnych predpisov interpretáciou, ktorá zmení ústavne konformný, ale z pohľadu štátnej moci nevýhodný text právneho predpisu. Ak súd použil taký výklad § 372 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý v pochybnostiach bol v prospech štátnej moci a v neprospech nositeľa základných práv a slobôd, nerešpektoval tým základný princíp vzťahu jednotlivca a štátnej moci (m. m. nález Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 22/99).

Vzhľadom na to, že štát má záujem na stíhaní trestných činov a zákonodarca je jedinou autoritou, ktorej patrí zákonodarná právomoc, je v jeho záujme, aby aj trestnoprocesné predpisy vymedzil s náležitou jasnosťou a presnosťou. Štát sa nemôže dovolávať voči jednotlivcovi ako adresátovi právnych noriem neurčitosti právnej úpravy, ktorej je on sám autorom. V prípade pochybností by nejasnosť právnej úpravy mala zaťažovať štát, a nie jednotlivca (pozri tiež Melzer, F. c. d., s. 236).