K oznámeniu totožnosti svedka obhajcovi

Podľa názoru najvyššieho súdu, po preskúmaní spisového materiálu, v prerokúvanej veci nejde o zásadné porušenie práva na obhajobu, ak vyšetrovateľ oznámi obhajcovi, ktorý sa chce zúčastniť na úkone, miesto, čas úkonu a druh úkonu, bez toho, aby konkretizoval pri druhu úkonu napr. aj meno svedka, ktorého plánuje vypočuť, najmä ak obhajca využil čo i len sčasti svoje právo účasti na úkonoch, avšak nekládol na nich svedkom žiadne otázky s poukazom na to, že sa nemohol na úkon riadne pripraviť ani nežiadal zopakovanie alebo doplnenie tohto úkonu. Obhajca obvineného JUDr. T. R. tak postupoval pri výsluchu svedkov-poškodených Ing. M. F. a PhDr. D. A.. Hoci sa pri výsluchoch oboznámil nielen s osobami svedkov, ale aj s predmetom výsluchu detailnejšie (pritom je zrejmé zo skutku uvedeného v uznesení o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, že skutok tak, ako je formulovaný, je chápaný ako všeobecný urážlivý výrok voči viacerým poškodeným), nevyužil svojho obhajobného práva klásť svedkom otázky a nepožiadal o zopakovanie a doplnenie tohto úkonu, ani pri preštudovaní spisu. Najvyšší súd pri otázke posudzovania práva obhajcu, ktorý sa chce zúčastniť na úkonoch, poznať mená vyslúchaných svedkov, sa priklonil k názoru, ktorý je v súlade s ustanovením § 213 ods. 3 Tr. por., že vyšetrovateľovi Trestný poriadok, ústava, ani medzinárodné právne normy, vrátane Dohovoru, neprikazujú, ani iným spôsobom ho nezaväzujú k takémuto postupu. Je vecou taktiky a stratégie vo vyšetrovaní, za ktorú zodpovedá vyšetrovateľ a v konečnom dôsledku prokurátor, aby nedošlo na jednej strane k porušeniu práv obhajoby (čo v danom prípade nedošlo, pretože účasť na úkone mu zmarená nebola), na druhej strane by mal prihliadať aj na povahu a charakter trestnej činnosti, aby dokázal objektívne a v celosti preukázať, či bola spáchaná trestná činnosť alebo nie. Najmä by mal dbať o to, aby jeho práca nebola ovplyvnená inak než zákonným spôsobom. V prerokúvanej veci, tak ako už na to bolo poukázané, však vzhľadom na skutok, ktorý sa kladie za vinu obvinenému Mgr. Q. F., nepredpokladá najvyšší súd vážne komplikácie pri príprave obhajcov na ten-ktorý výsluch svedka- poškodeného, pretože všetci poškodení, podľa skutku uvedeného už v uznesení o vznesení obvinenia, mali byť slovne napadnutí hanlivým výrokom a nešlo o komplikované a individuálne konanie obvineného vo vzťahu ku každému konkrétnemu poškodenému osobitne, na ktoré by sa bolo treba aj pri výsluchu toho-ktorého poškodeného zvlášť pripravovať. Podľa názoru najvyššieho súdu je potrebné rozlišovať, či obvinený mal spáchať viacerými konaniami rôzne útoky na rôznych poškodených, alebo by útočil jediným konaním na viacerých poškodených, ako tomu malo byť v tomto prípade. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd nepovažoval neoznámenie konkrétnych mien svedkov obhajcom pri ich upovedomovaní o konkrétnych úkonoch, za porušenie práva na obhajobu a už vôbec nie za zásadné, najmä ak žiadna vnútroštátna, ani medzinárodná právna norma, ktorou by boli orgány činné v trestnom konaní viazané, im takýto postup neukladala.