K osvedčeniu charakteru nehnuteľnosti ako obydlia pre potreby nariadenia neodkladného opatrenia

I. Žalobca v prerokúvanej veci tvrdí, že mu bezprostredne hrozí zásah do jeho práva na nedotknuteľnosť obydlia v zmysle čl. 21 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd.

II. Podľa judikatúry ESĽP je pojem „obydlie“ v zmysle čl. 8 ods. 1 Dohovoru definovaný fakticky, nie právne; ide o miesto, kde sa osoba zdržuje a ku ktorej má dostatočnú mieru spojenia a trvalosti, teda ku ktorej má dostatočné a trvalé spojenie. Môže ísť o akékoľvek miesto skutočne užívané ako súkromné obydlie, a to aj keď jeho užívanie je protiprávne, pokiaľ verejnosť nemá na toto miesto prístup na iné než súkromné účely (porov. v tomto smere napr. rozsudok z 29. septembra 1996, sťažnosť č. 20348/92, Buckley proti Spojenému kráľovstvu, ods. 52 až 55). V prerokúvanej veci bolo teda úlohou žalobcu dostatočne osvedčiť také skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že k nehnuteľnosti má práve takýto vzťah, z ktorého by bolo možné usudzovať na to, že v ňom má obydlie.

III. Hoci odvolací súd uznáva, že „obydlie“ je vo svojej podstate súkromná záležitosť, v dôsledku čoho zaň vo všeobecnosti možno akceptovať aj priestory, ktoré sú inak neobývateľné a ktorých obývaním sa nikto „nechváli“, možno v konaní o neodkladné opatrenie priznať obydliu tento charakter len vtedy, ak sú preukázané také skutočnosti (zmyslami vnímateľné prejavy vonkajšieho sveta alebo ľudského správania), ktoré o tomto charaktere obydlia svedčia. Nie je možné, aby bolo obydlie považované za obydlie človeka len preto, lebo to o ňom tento človek vyhlásil. Rovnako tak nemožno za osvedčenie charakteru bydliska v zmysle citovanej definície považovať rýdzo administratívny úkon - zápis tejto adresy ako miesta trvalého bydliska v registri obyvateľov v zmysle zákona č. 253/1998 Z. z.