K osobitnému spôsobu výpočtu a krátenia starobného dôchodku

Napriek už ustálenej judikatúre najvyššieho súdu ohľadom nároku poberateľov výsluhového dôchodku na starobný dôchodok zákonodarca doteraz v súlade s čl. 33 ods. 2 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (č.128), vyhlásený pod č. 416/1991 Zb. (ďalej len „Dohovor“) legislatívne neupravil osobitný spôsob výpočtu a krátenia starobného dôchodku. Pri absencii takej úpravy (rovnako ako pri pretrvávajúcej absencii zohľadnenia doterajšej judikatúry zákonnou úpravou nároku poberateľov výsluhových dôchodkov na zohľadnenie obdobia služby zakladajúcej nárok na výsluhový dôchodok aj na účely nároku a výšky starobného dôchodku) je potom úlohou súdu vysporiadať sa s touto „dierou v zákone" tak, aby bolo zachované ústavou garantované právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe.

Z uvedených dôvodov odvolací súd námietku, že Dohovor hovorí o možnosti, nie o povinnosti krátenia dôchodku a že odporkyňa v rozhodnutí neuviedla žiadny prameň vnútroštátneho práva, ktorý by ju oprávňoval vykonať krátenie starobného dôchodku, nepovažoval za dôvodnú.

Výsluhový dôchodok priznaný podľa § 38 a § 39 zákona č. 328/2002 Z. z., resp. výsluhová dávka za výsluhový dôchodok považovaná, je dávkou, ktorá patrí jeho poberateľovi od skončenia služobného pomeru a patrí mu aj po dovŕšení dôchodkového veku podľa všeobecného predpisu o sociálnom poistení (§ 65 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.). Vzhľadom na túto skutočnosť výsluhový dôchodok má odo dňa dovŕšenia dôchodkového veku povahu dávky v starobe, ktorú je potrebné považovať v zmysle čl. 33 ods. 1 Dohovoru za inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť.