K obsahu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu po výzve podľa § 382 Civilného sporového poriadku

I. V dikcii ustanovenia § 213 ods. 2 OSP [toho času ustanovenia § 382 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok] je predpísaný postup odvolacieho súdu v prípade, ak sa domnieva, že nárok, ktorý je predmetom konania, treba posúdiť podľa iného ustanovenia právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvého stupňa. Zmyslom zmienenej právnej úpravy je predchádzanie „prekvapeniu“ účastníkov konania v prípade možného iného právneho posúdenia veci odvolacím súdom bez toho, aby im bolo umožnené vyjadriť sa k použitiu iného ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce.

II. Ak krajský súd vyzval sťažovateľku s poukazom na ustanovenie § 213 ods. 2 OSP na vyjadrenie k možnosti použitia ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka a sťažovateľka na túto výzvu krajského súdu reagovala a s právnym názorom krajského súdu sa stotožnila, v prípade, ak krajský súd následne po doručení vyjadrenia zo strany sťažovateľky dospel k inému právnemu názoru a bez ďalšieho sa už potom otázkou prípadnej absolútnej neplatnosti zmluvy nezaoberal ani v samotnom svojom rozhodnutí (jeho odôvodnení), potom sťažovateľke ako účastníčke konania neposkytol rozhodnutie disponujúce atribútmi odôvodneného a celkovo presvedčivého rozhodnutia. Uvedené platí o to viac, ak krajský súd svojou výzvou (§ 213 ods. 2 OSP) u sťažovateľky dôvodne „navodil isté očakávania“ týkajúce sa jeho postupu vo veci vzhľadom na ex officio súdom skúmanú otázku prípadnej absolútnej neplatnosti zmluvy. Inak povedané, krajský súd sa mal v odôvodnení napadnutého rozsudku (ktorým potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa) primerane vysporiadať tiež s vlastným zistením o ním iniciovanej otázke o možnej absolútnej neplatnosti zmluvy a rovnako neodignorovať zmienku týkajúcu sa nielen vlastných procesných úkonov, ale i relevantných úkonov účastníkov konania.