K nutnosti uvádzať v rámci skutkových tvrdení splnenie obligatórnych náležitostí zmluvy a podmienok jej platnosti a k postupu súdu, ak ich uvedenie výslovne vyžaduje

I. Často niet pevnej hranice pre rozpoznanie, či je predložené skutkové tvrdenie dostatočne substancované alebo nie. Riešenie je v konkrétnom prípade potrebné vyvodiť zo zásad, na ktorých je sporové konanie postavené (na jednej strane prejednací princíp, na druhej strane princíp materiálneho civilného procesu).

II. Neexistuje pevná hranica, kedy začať dokazovanie a kedy nedostatočne substancované tvrdenie považovať za nepreukázané bez dokazovania. Dokazovanie v sporovom konaní nemá slúžiť na zisťovanie toho, čo strany netvrdili, avšak materiálny korektív tohto pravidla je prípustný za účelom poskytnutia spravodlivej a účinnej ochrany práv. Súd teda môže výnimočne dokazovaním zisťovať aj skutočnosti, ktoré strana netvrdila, avšak nie sú v priamom vzťahu s ňou uplatňovaným nárokom.

III. Bolo by zrejme príliš formalistické, aby žalobca v žalobe za účelom úspechu v spore uvádzal všetky konkrétne skutkové tvrdenia týkajúce sa splnenia jeho povinností, napr. v súvislosti s tým, že zmluva obsahuje všetky obligatórne náležitosti predpokladané zákonom, prípadne že si splnil povinnosti z toho zákona mu vyplývajúce, ak má za to, že zmluva je uzavretá v súlade so zákonom. Ak súd prvej inštancie mal za to, že medzi rozhodujúce skutočnosti, resp. podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia patrí i tvrdenie žalobcu o tom, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., mal za účelom zistenia týchto podstatných a rozhodujúcich skutočností požiadať žalobcu o ďalšie skutkové tvrdenia (§ 150 ods. 2 CSP), ak práve na uvedených tvrdeniach mienil rozhodnutie založiť.