K nutnosti súdu skúmať vedomosť dlžníka o premlčaní nároku v súvislosti s vydaním rozsudku pre uznanie v spore zo spotrebiteľskej zmluvy

I. Uznanie nároku podľa ustanovenia § 282 C.s.p. predstavuje hmotnoprávny úkon voči súdu; tento musí byť dostatočne určitý. Takýto úkon v danom prípade dlžníka je potrebné posudzovať podľa jeho obsahu. Aj keď v takomto prípade súd skúma len vonkajší prejav vôle, s prihliadnutím na vyššie uvedené je podľa názoru odvolacieho súdu nevyhnutné pripustiť preskúmanie vedomosti dlžníka o premlčaní práva zo spotrebiteľskej zmluvy. A súd prvej inštancie takto po vyjadrení dlžníka (pohľadávku uznávam, aj keď je to premlčané) správne postupoval, keď zisťoval nie len vedomosť dlžníka o premlčaní práva, ale aj či dlžník právnemu inštitútu premlčania práva rozumie a pozná jeho právne následky. Z vyjadrenia žalovaného (premlčanie znamená asi toľko, že to dlho trvá, najprv sa to platilo, potom som to už neplatil) vyplýva, že tento pozná len jeden z pojmových znakov premlčania (plynutie času) avšak bez toho, aby vedel o následkoch, ktoré právne predpisy, ustanovenie § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka, s takýmto plynutím času spájajú; najmä však právne následky, ktoré v danom prípade s plynutím času spája aplikované ustanovenie § 54a Občianskeho zákonníka pre prípad premlčania nároku vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorým je nemožnosť vymáhateľnosti takéhoto nároku okrem iného aj v súdnom konaní.

II. V danom prípade nebolo možné aplikovať ustanovenie § 282 C.s.p. a rozhodnúť rozsudkom pre uznanie nároku, uznávací prejav nebol dostatočne určitý. Nebola preukázaná vedomosť dlžníka o premlčaní vymáhaného práva, nakoľko nebola preukázaná vedomosť dlžníka o obsahu premlčania a jeho právnych následkoch. Skutočnosť, že dlžník použil v prednese pred súdom prvej inštancie slovo „premlčanie“ sama o sebe o vedomosti dlžníka o premlčaní nesvedčí.