K nerealizovaniu resuscitácie pacienta a konfliktu práva na život a práva na dôstojné dožitie

Hoci štát a zdravotníci majú povinnosť poskytovať zdravotné služby na náležitej odbornej úrovni, lekársky zákrok voči svojprávnej a vnímajúcej osobe schopnej o svojom osude rozhodovať možno zásadne urobiť len s jej slobodným a informovaným súhlasom, a to aj v prípade, ak odmietnutie zákroku povedie k jej smrti. Ak pacient nie je v čase potreby resuscitácie v stave, kedy môže vyjadriť svoj informovaný (ne)súhlas, treba brať do úvahy jeho predtým vyslovený pokyn "Do Not Resuscitate", ktorý urobil prostredníctvom inštitútu predtým vysloveného želania. Pri rozhodovaní o vykonaní kardiopulmonálnej resuscitácie na sklonku života je vo všeobecnosti potrebné vyvažovať právo na život a na ochranu zdravia na jednej strane a právo jednotlivcov na dôstojné prirodzené dožitie na strane druhej.

Z práva na život a ochranu zdravia v každom prípade nevyplýva bezpodmienečná povinnosť lekárov vykonať kardiopulmonálnu resuscitáciu bez ohľadu na stav konkrétneho pacienta, hoci by mohla o určitý čas oddialiť okamih fyzickej smrti.

Hoci lekári vo všeobecnosti nemajú bezpodmienečnú povinnosť vykonať kardiopulmonálnu resuscitáciu, ktorú považujú za medicínsky neindikovanú, jednostranné vydanie pokynu "Do Not Resuscite" zo strany lekárov bez informovania či akéhokoľvek zapojenia pacienta (či za určitých okolností jeho blízkych) do rozhodovacieho procesu, môže byť v rozpore s jeho (prípadne ich) participačným právom, a teda aj s právom pacienta (prípadne jeho blízkych) na nedotknuteľnosť osoby a rešpektovanie rodinného a súkromného života podľa čl. 7 odst. 1 Listiny a čl. 8 Dohovoru.