K neprípustnosti analógie pri posudzovaní poplatkovej povinnosti, k plateniu poplatku pri návrhu na zmenu, resp. pri vstupe do skôr začatého konania

Dane a poplatky predstavujú ústavne aprobované obmedzenie práva vlastniť majetok, pričom ich prostredníctvom sú zabezpečované príjmy štátneho rozpočtu, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na to, aby štát mohol efektívnym spôsobom plniť svoje úlohy. Základný pojmový rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že kým zmyslom daní je alokácia peňažných prostriedkov na plnenie verejných úloh verejnoprávnych subjektov bez toho, aby tomu zodpovedalo ekvivalentné protiplnenie, v prípade poplatkov je peňažná platba chápaná ako istý ekvivalent činnosti orgánu štátu alebo iného verejnoprávneho subjektu.

Extenzívny výklad krajského súdu, ktorý dospel k záveru, že vstup do konania má účinky podania návrhu na začatie konania, preto, vychádzajúc z ústavnoprávnych súvislostí (čl. 152 ods. 4 ústavy a závery uvedené v bodoch 16 až 19 tohto nálezu), nie je ústavne udržateľný. Vo svojej podstate totiž krajský súd dotváral zákon o súdnych poplatkoch, keď svoje rozhodnutie o vzniku poplatkovej povinnosti založil na neexistujúcom zákonnom ustanovení. Vyrubenie súdneho poplatku bez zákonného podkladu (čl. 59 ods. 2 ústavy) je pritom zjavne protiústavné.

Analógia vo veciach daní a poplatkov v neprospech povinných subjektov týchto platieb nie je ústavne prípustná, keďže by tým priamo odporovala ústavnému princípu zákonnosti ukladania daní a poplatkov. Potreba reštriktívneho výkladového prístupu v súvislosti s ukladaním povinnosti platiť súdny poplatok vyplýva už zo samotnej povahy ústavnej možnosti ukladať poplatky.“