K nedoručeniu odvolania a nevytvoreniu možnosti na vyjadrenie sa k odvolaniu proti rozhodnutiu o nariadení zabezpečovacieho opatrenia

I. Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľa o nedoručení odvolania a nemožnosti vyjadrenia sa k nemu uvádza, že je podstatné rozlišovať medzi doručovaním odvolania, ktoré je civilným sporovým poriadkom koncipované ako povinnosť okresného súdu a vyjadrením k odvolaniu, na ktoré okresný súd v konaní o nariadení zabezpečovacieho opatrenia nemá povinnosť vyzývať, pretože odvolanie nesmeruje proti rozhodnutiu vo veci samej (§ 373 ods. 3 CSP). Hoci v zmysle § 373 ods. 3 CSP (už) okresný súd mal povinnosť doručiť sťažovateľovi odvolanie proti rozhodnutiu o nariadení zabezpečovacieho opatrenia, čo v rozpore s dikciou citovaného zákona neurobil (a vo vzťahu ku ktorému sťažovateľ porušenie svojich práv ani nenamieta), a tento nedostatok neodstránil ani krajský súd, namietaný zásah do práv sťažovateľa nedosahuje takú ústavnoprávnu intenzitu, ktorá by mohla ústavný súd viesť k vysloveniu porušenia označených práv sťažovateľa.

II. Rovnako ako sa žalovaný dozvedel o nariadení zabezpečovacieho opatrenia až z rozhodnutia okresného súdu bez možnosti vyjadrenia, dozvedel sa sťažovateľ o zamietnutí jeho návrhu až z rozhodnutia krajského súdu, v čom možno vidieť určitú kompenzáciu práv a možnosť strán sporu v porovnateľnom rozsahu uplatniť pred súdom svoje tvrdenia a námietky vo vzťahu k návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, ktoré sa relevantným spôsobom premietnu do úvahy súdu vo vzťahu k posúdeniu dôvodnosti takého návrhu. Aj v tomto prípade sa totiž sleduje účel zabezpečovacieho opatrenia – poskytnutie rýchlej a účinnej procesnej ochrany. Zo zásady rovnosti strán sporu nemožno vyvodzovať abstraktný postulát, že obe strany sporu musia v každom okamihu konania súčasne disponovať určitým procesným prostriedkom. V prípade niektorých procesných prostriedkov naopak plynie z ich povahy a účelu, že ich uplatnenie má k dispozícii iba jedna strana sporu.