K (ne)možnosti predloženia plnomocenstva na zastupovanie v konaní podpísaného len jedným konateľom, ak existuje konflikt záujmov

I. Sťažovateľ tvrdí, že nemôže predložiť plnomocenstvo na podanie ústavnej sťažnosti podpísané oboma konateľmi, pretože tomu bráni právna úprava rozporu záujmov v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Toto ustanovenie sa však aplikuje na právny vzťah medzi zastúpeným a zástupcom, nie na vzťah medzi dvoma členmi štatutárneho orgánu pri konaní v mene právnickej osoby.

II. Pri posudzovaní spôsobu konania za právnickú osobu sa v zmysle § 72 CSP použijú ustanovenia Obchodného zákonníka

III. Kým § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka priamo zakazuje konať zástupcovi, ktorý je v konflikte záujmov so zastúpeným, je dôsledkom porušenia tejto povinnosti neplatnosť právneho úkonu. Naopak, vo vzťahu medzi spoločnosťou a jej štatutárnym orgánom právna úprava nezakazuje konateľom konať, a preto právnym následkom porušenia povinnosti lojality nie je neplatnosť právneho úkonu, ale „len“ zodpovednosť konateľa za vzniknutú škodu (pozri § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka).

IV. Pri posudzovaní plnomocenstva udeleného sťažovateľom advokátovi (ako zákonom ustanovenej procesnej náležitosti ústavnej sťažnosti) dospel k záveru, že ani napriek výzve ústavného súdu nedošlo k odstráneniu nedostatku podaného návrhu na začatie konania, pretože ústavnému súdu nepredložil splnomocnenie pre právneho zástupcu na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom podpísané v súlade so spoločenskou zmluvou oboma konateľmi sťažovateľa. Na vzťah medzi konateľmi pri podpisovaní plnomocenstva nemožno aplikovať § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka.