K náhrade trov pri zastavení konania pre nepodanie návrhu na pokračovanie po prerušení na základe zhodného návrhu strán sporu

I. Obidve strany súhlasili s prerušením konania a žiadna zo strán nepodala návrh na pokračovanie v konaní. Žalovaní sa bránia tým, že im táto povinnosť logicky nevznikla z dôvodu, že zastavenie konania im bolo na prospech a nemožno preto od nich spravodlivo očakávať, aby iniciovali pokračovanie v konaní a riskovali tým prípadné nepriaznivé rozhodnutie vo veci samej; nemožno od nich očakávať procesnú aktivitu, ani im klásť za vinu zastavenie konania.

II. S takýmto tvrdením sa krajský súd nestotožňuje. Ustanovenie § 163 ods. 2 C.s.p. upravuje, že ak je konanie prerušené, súd v ňom pokračuje na návrh ktorejkoľvek strany a ak sa návrh na pokračovanie v konaní nepodá do šiestich mesiacov od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania, súd konanie zastaví. Prerušenie konania podľa § 163 C.s.p. je osobitným prípadom obligatórneho prerušenia konania, t.j. súd je povinný konanie prerušiť, ak takúto vôľu prejavia obidve (všetky) strany sporu; osobitný charakter má z toho dôvodu, že konsenzus strán sporu o prerušení alebo odročení pojednávania je prejavom dispozície účastníkov s konaním. Dikcia tohto ustanovenia má na zreteli aktivitu všetkých účastníkov (strán) sporu (konania). Vychádzajúc z okolností tejto konkrétnej veci, nemožno preto jednoznačne konštatovať, že zastavenie konania bolo na prospech žalovaných, pretože pokiaľ by sa títo úspešne v spore bránili a žaloba by bola v konečnom dôsledku z akýchkoľvek dôvodov zamietnutá, mali by nárok na náhradu všetkých trov konania.

III. Krajský súd v zhode so záverom okresného súdu mal za to, že v predmetnom spore tým, že ani jedna zo strán nepodala návrh na pokračovanie v konaní po jeho prerušení, zavinili rovnakou mierou zastavenie konania.