K náhrade trov právneho zastúpenia osobitného subjektu, ak nebolo rozhodnuté, že sa zastúpenie nepripúšťa

I. Ústavnému súdu sú známe jeho uznesenia č. k. II. ÚS 214/2017 z 23. marca 2017 a č. k. IV. ÚS 612/2020 z 25. novembra 2020, ktorými boli ústavné sťažnosti osobitných subjektov pre porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie uzneseniami všeobecných súdov o nepripustení zastúpenia osobitného subjektu advokátom odmietnuté ako zjavne neopodstatnené. Závery ústavného súdu o nemožnosti osobitného subjektu pribratého do konania podľa § 95 CSP dať sa v konaní zastúpiť advokátom, vyplývajúce z uvedených skorších uznesení ústavného súdu, však nemožno aplikovať ani zohľadniť pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľky, a to z dôvodu rozdielnosti povahy ústavnými sťažnosťami napadnutých uznesení, ako aj rozdielnosti štádia konania, v ktorom vznikla otázka posudzovania existencie práva osobitného subjektu na zastúpenie. Tým, že okresný súd v spore sťažovateľky pribral do konania osobitný subjekt podľa § 95 CSP, pričom nespochybnil existenciu práva osobitného subjektu dať sa v konaní zastúpiť zástupcom (okresný súd v danom prípade, na rozdiel od konaní preskúmavaných v odkázaných skorších uzneseniach ústavného súdu, nerozhodol, že zastúpenie osobitného subjektu nepripúšťa) a konal s právnym zástupcom osobitného subjektu, na strane osobitného subjektu vzniklo legitímne očakávanie, že náhrada trov vynaložených v súvislosti s jeho právnym zastúpením mu v prípade úspechu v konaní, resp. pri nezavinení zastavenia konania, bude priznaná.

II. Ústavný súd konštatuje, že by sa priečilo zásade spravodlivosti vyplývajúcej z čl. 2 ods. 1 CSP a narušilo by princíp právnej istoty, ak by v konečnom dôsledku náhrada trov právneho zastúpenia nemala byť osobitnému subjektu priznaná výlučne z dôvodu tvrdeného sťažovateľkou, že osobitný subjekt nemá právo dať sa zastúpiť, keď takéto právo osobitného subjektu v priebehu konania okresným súdom spochybnené nebolo.