K možnosti zamestnávateľa požadovať peňažnú náhradu podľa § 62 ods. 8 Zákonníka práce, ak so zamestnancom počas výpovednej doby okamžite skončil pracovný pomer

SR:

I. Názor žalobcu vyjadrený v odvolaní, že pre oprávnenosť jeho nároku je nepodstatné, ak počas trvania výpovednej doby bude pracovný pomer ukončený zo strany zamestnávateľa so zamestnancom vo forme okamžitého skončenia pracovného pomeru, je nesprávny, odvolací súd sa s ním nestotožňuje a má za to, že aj v tomto konkrétnom prípade treba zohľadňovať dĺžku a dôvod nezotrvania zamestnanca u zamestnávateľa počas plynutia výpovednej doby sledujúc cieľ, aby sa zo zákonného inštitútu nestal prostriedok na obohacovanie zamestnávateľa.

II. Na túto skutočnosť správne prihliadol súd prvej inštancie (a s jeho úvahami sa v plnom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd), ktorý konštatoval, že žalovaný síce počas plynutia výpovednej doby odo dňa 19.10.2015 bezdôvodne nenastúpil do práce (výpovedná doba začala plynúť od 1.10.2015), zamestnávateľ však skončil pracovný pomer so žalovaným už dňom 26.10.2015 okamžite, t.j. pred uplynutím výpovednej doby práve v dôsledku tej skutočnosti, že žalovaný odmietol odo dňa 19.10.2015 nastúpiť do práce a od toho dňa sa na svoje pracovisko nedostavil. Hovoriť preto o nezotrvaní žalovaného u žalobcu, t.j. v pracovnom pomere počas plynutia výpovednej lehoty, nie je namieste minimálne za obdobie po skončení pracovného pomeru jeho okamžitým skončením. Podľa právneho názoru súdu výkon práva žalobcu na peňažnú náhradu podľa ust. § 62 ods. 8 ZP za obdobie, kedy žalovaný už nebol v pracovnom pomere u žalobcu, za situácie, kedy žalovaný bol z dôvodu nezotrvania u zamestnávateľa sankcionovaný okamžitým skončením pracovného pomeru, je v rozpore s dobrými mravmi, na základe čoho takýto nárok nepožíva právnu ochranu a z tohto dôvodu ho nemožno priznať (Čl. 2 ZP).