K možnosti priznať primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi, ak veriteľ síce porušil povinnosť posúdiť jeho bonitu, ale nie hrubo

I. Neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok bola zapríčinená porušením vyššie uvedenej povinnosti, čoho následkom v zmysle § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch bola nemožnosť žalovaného ako veriteľa žiadať jednorazové splatenie úveru. Keďže úver nebol po termíne jeho konečnej splatnosti a veriteľ nemohol úver ani jednorazovo zosplatniť, tak je zrejmé, že nebol oprávnený pohľadávku platne postúpiť ani na iný subjekt.
II. V základnom konaní nedošlo k hrubému porušeniu povinností zo strany žalovaného ako veriteľa a rovnako zmluva o úvere obsahovala všetky obligatórne náležitosti, a preto nebola konštatovaná bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru, ale iba nemožnosť vyhlásenia jeho jednorázového splatenia.
III. Rovnako možno konštatovať, že porušením povinností zo strany žalovaného nedošlo ani k zásahu do majetkovej sféry žalobcu tým, že by sa žalovaný bezdôvodne obohatil na jeho úkor ako to zvykne byť v obdobných konania vo veci priznania primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.. V týchto konaniach totiž dochádza väčšinou k situácii, kedy bol spotrebiteľský úver vyhodnotený ako bezúročný a bezpoplatkový, avšak spotrebiteľ uhradil sumu nad istinu poskytnutého úveru, čím došlo na strane veriteľa k bezdôvodnému obohateniu, ktoré bol povinný vydať. Veriteľ tak nielen porušil svoje zákonné povinnosti, ale aj negatívne zasiahol do majetkovej sféry dlžníka, keď sa na jeho úkor obohatil, prípadne mu znemožnil aj slobodne nakladať s jeho majetkom. V takýchto prípadoch je nepochybné, že nemožno potom výkon práva na primerané finančného zadosťučinenie nepriznať pre jeho rozpor s dobrými mravmi. V súdenej veci však takáto situácia nenastala. Skutočnosť, že žalovaný postúpil pohľadávku na postupníka odplatne bola pre posúdenie v predmetnej veci irelevantná, nakoľko sa jedná o zmluvný vzťah medzi žalovaným a postupníkom.