K možnosti priznania náhrady trov, ktoré boli dodatočne vyčíslené až po podaní sťažnosti druhou stranou sporu

I. Cestovné a náhrada za stratu času predstavujú také zložky trov konania, ktorých konkrétnu výšku súd nemá možnosť určiť bez adekvátnej procesnej aktivity strany sporu, ktorej takéto trovy vznikli. Za daného stavu je potrebné, aby strana, ktorá sa domáha priznania náhrady trov konania vo výške, ktorá jej prináleží, riadne a včas, teda ešte pred rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka o výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP, predložila súdu všetky potrebné doklady preukazujúce vznik a výšku trov, ktoré nevyplývajú z obsahu spisu.

II. Žalobkyňa proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka sťažnosť ani nepodala a k dodatočnému vyčísleniu trov pozostávajúcich z cestovného a náhrady za stratu času pristúpila až v priebehu konania o sťažnosti sťažovateľky, pričom je zrejmé, že nebyť iniciovania konania o sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka sťažovateľkou, márnym uplynutím lehoty na podanie sťažnosti stranám sporu by uznesenie vyššieho súdneho úradníka nadobudlo právoplatnosť a nebolo by už procesného priestoru pre priznanie dodatočne uplatnenej náhrady trov konania žalobkyni.

III. Princípu spravodlivosti i v súčasnosti aktuálnym zákonom, v medziach ktorých sa možno domáhať základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, sa prieči, aby v dôsledku procesnej aktivity sporovej strany, ktorá sa sťažnosťou podľa § 239 a nasledujúcich CSP domáha nápravy rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka, bola dodatočne na základe podania učineného až v rámci konania o takto podanej sťažnosti priznaná protistrane náhrada trov konania, ktorých výšku táto protistrana opomenula preukázať, a náležite vyčísliť pred rozhodovaním vyššieho súdneho úradníka podľa § 262 ods. 2 CSP, a to za stavu, keď okolnosti veci neindikujú, že by protistrane vo včasnom preukázaní a vyčíslení trov bránila objektívna prekážka.