K možnosti posúdenia ľahostajného vzťahu k výsledku konania ako úmyselného konania proti dobrým mravom zakladajúceho právo na náhradu škody

Pod „úmyselným konaním proti dobrým mravom“ treba rozumieť úmyselné konanie priečiace sa morálnym normám a pravidlám povahy (contra bonos mores), ktoré sú všeobecne uznávané v demokratickej spoločnosti presadzujúcej slušnosť, ohľaduplnosť, porozumenie a vzájomné rešpektovanie. Úmyselné konanie proti dobrým mravom nerešpektuje tieto etické normy a nesie znaky neslušnosti, nepoctivosti, bezohľadnosti, ziskuchtivosti a pod. Pri zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom môže ísť buď o úmysel priamy (v prípade ktorého zodpovedný subjekt vedel, že svojím konaním spôsobí škodu a súčasne tento následok chcel spôsobiť) alebo nepriamy (v prípade ktorého zodpovedný subjekt vedel, že svojím konaním môže spôsobiť škodu a pre prípad, že ju spôsobí, bol s týmto dôsledkom uzrozumený). V oboch prípadoch je teda rozhodujúcim znakom úmyslu predchádzajúca vedomosť zodpovedného subjektu, že svojím konaním spôsobuje škodu alebo že ju môže spôsobiť. Ľahostajný vzťah k výsledku konania sa pod nepriamy úmysel nezaraďuje, lebo vzťah ľahostajnosti k následku nestačí na naplnenie vôľovej zložky nepriameho úmyslu; o nepriamy úmysel by však mohlo ísť vtedy, ak by ľahostajnosť konajúceho k tomu, či škoda nastane alebo nenastane, vyjadrovala jeho kladné stanovisko k obom týmto možnostiam.