K možnosti čiastočného uspokojenia nároku na náhradu škody spôsobenej chráneným živočíchom orgánom ochrany prírody

Ak vo výške (rozsahu) požadovaného odškodnenia sa žalovaný nestotožnil so žalobcom, nemal zaplatiť ani časť požadovaného nároku, pretože zaplatiť môže len vtedy, ak nie sú pochybnosti o rozsahu žalobcom požadovanej náhrady škody. Ak rozsah škody nie je preukázaný, orgán náhradu škody nezaplatí. V takomto prípade o nároku môže rozhodnúť len súd, nie orgán verejnej správy, za predpokladu postupu žalobcu podľa § 102 ods. 1 zákona o ochrane prírody a krajiny. Ak bol rozsah škody sporný, mal žalovaný primárne za účelom odstránenia tejto spornosti postupovať podľa § 100 ods. 7 zákona o ochrane prírody a krajiny a vyzvať žalobcu za účelom preukázania rozsahu ním požadovanej náhrady škody, v prípade pochybnosti, na doplnenie dokladov, napr. o odborný posudok, prípadne znalecký posudok, a to v primeranej lehote. Ak takto nepostupoval, čím nedošlo ku konsenzu ohľadom rozsahu požadovanej náhrady škody, správny súd zastáva názor, že žalovaný nemohol potvrdiť náhradu škody v menšom rozsahu než požadovanom, keďže zákon ukladá v prípade existencie pochybností o rozsahu žalobcom požadovanej náhrady škody a v prípade ak nie je rozsah škody preukázaný, nezaplatiť náhradu škody, pričom s takouto skutočnosťou (nezaplatením náhrady škody v termíne a za podmienok uvedených v § 101 ods. 3 cit. zákona), zákon spája možnosť žalobcu ako poškodeného domáhať sa voči tomuto orgánu priznania škody podľa tohto zákona na súde, a to najneskôr do troch rokov odo dňa, keď bola žiadosť poškodeného o poskytnutie náhrady podľa § 100 ods. 2 a 3 tomuto orgánu doručená.