K limitom uplatňovania oprávnení prokurátora v správnom súdnictve

Bez ohľadu na skutočnosť, že otázku čo najmenšieho dotyku práv nadobudnutých v dobrej viere, ktorá bola zakotvená v pôvodnej právnej úprave v § 249 ods. 3 O.s.p., súčasné znenie ustanovenia § 45 SSP (oprávnenie prokurátora) už neobsahuje, nič to nemení na tom, že ustanovenie § 3 ods. 1 zákona o prokuratúre v znení účinnom ku dňu podania správnej žaloby prokuratúre ukladá chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb, právnických osôb a štátu. Podľa § 3 ods. 2 predmetného zákona prokuratúra je v rozsahu svojej pôsobnosti povinná vo verejnom záujme vykonať opatrenia na predchádzanie porušeniu zákonnosti, na zistenie a odstránenie porušenia zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie zodpovednosti za ich porušenie. Pri výkone svojej pôsobnosti je prokuratúra povinná využívať zákonné prostriedky tak, aby sa bez akýchkoľvek vplyvov zabezpečila dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu. Pri podaní prokurátorskej žaloby vždy dochádza k stretu dvoch základných princípov právneho štátu, a to princípu právnej istoty a princípu legality, pričom sa dá vo všeobecnosti povedať, že ani jednému z nich neprináleží väčší rozsah ochrany. Princíp právnej istoty môže pri uplatňovaní oprávnení prokurátora, ako je protest či žaloba, ustúpiť iba výnimočne a to za účelom zaistenia nápravy nezákonných rozhodnutí, a teda opravy podstatnejších či základných vád alebo omylov, ale nie z dôvodu akejkoľvek snahy o právnu čistotu posudzovanej veci.

Pozn:

Odlišne: rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR, sp.zn. 4Svk/19/2023