K limitácii rozsahu, v ktorom by posudkový lekár mal pri určovaní miery poklesu pracovnej schopnosti vziať do úvahy profesiogram

I. Správny súd musí prisvedčiť námietke žalobkyne, že z oboch lekárskych posudkov (ktoré sa následne preniesli aj do odôvodnenia oboch rozhodnutí) sa javí, že posudkoví lekári určili mieru poklesu pracovnej schopnosti naozaj iba vychádzajúc z predloženého profesiogramu od bývalého zamestnávateľa žalobkyne a to mechanickým prepočtom čistého času pracovných činností, ktoré mohli mať za následok vznik choroby z povolania vo vzťahu k celkovému pracovnému času. V záveroch posudku však úplne chýbajú vlastné úvahy posudkového lekára, ktorý má pri určovaní miery poklesu pracovnej schopnosti využiť predovšetkým všetky svoje profesionálne skúsenosti z medicínskej aj posudkovej praxe a dať do súvislosti dôsledky poškodenia zdravia na výkon doterajšej činnosti poškodeného ako zamestnanca a preskúmal aj možnosť jeho ďalšieho uplatnenia u zamestnávateľa resp. na trhu práce. Inými slovami, v posudku sa do značnej miery nachádza iba preparafrázovanie podkladov predložených zamestnávateľom, ktoré sú len konštatovaniami a úplne absentujú vlastné úvahy posudkového lekára v podobe medicínskeho pohľadu ozrejmujúceho a vyhodnocujúceho, prečo ochorenie ktorým žalobkyňa trpí spôsobuje zníženie alebo úplnú stratu doterajších pracovných zručností s ohľadom na pracovné činnosti, ktoré vykonávala a od týchto konštatovaní sa následne odvíjalo určenie percentuálnej miery poklesu doterajšej pracovnej schopnosti.

II. Správny súd zároveň vo vzťahu k vyhodnoteniu profesiogramu, ktorý predložil bývalý zamestnávateľ žalobkyne konštatuje, že pre žalovanú resp. posudkových lekárov je síce rozhodujúcim podkladom, avšak zdravotnú nevhodnosť prác, ktoré podľa neho žalobkyňa vykonávala, je potrebné posúdiť v spojitosti so zdravotnými obmedzeniami vyplývajúcimi z jej diagnózy.