K interpretácii procesného zavinenia v zmysle § 256 a § 257 CSP

So zreteľom na uvedené sa dovolací súd stotožnil s názorom dovolateľa, že v právnom štáte nemôže byť na ťarchu tá skutočnosť, že strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané, využije právo podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu, s ktorého výrokom nesúhlasí, teda, že dovolateľ podal opravný prostriedok bez toho, že by mu zákon takúto povinnosť ukladal. Takýto výklad zákona nemá oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona, predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces. Žalovanými v súvislosti s odvolacím konaním vynaložené trovy v žiadnom prípade nemožno považovať za trovy konania procesne zavinené žalobcom v zmysle § 256 ods. 2 CSP, nakoľko predpokladom povinnosti na náhradu trov v zmysle § 256 ods. 2 CSP je zavinené porušenie procesnej povinnosti, ktoré malo za následok trovy, ktoré protistrana vynaložila zbytočne. Za takéto zavinené porušenie procesnej povinnosti v žiadnom prípade nemožno považovať žalobcom podané odvolanie. Dovolací súd považuje odôvodnenie dovolaním napadnutého výroku rozhodnutia odvolacieho súdu aj za nedostatočné, neurčité, keď konštatoval, že neobstojí tvrdenie dovolateľa, že k späťvzatiu došlo len v dôsledku legislatívnej zmeny bez toho, že by sa bol dostatočne vysporiadal s argumentami žalobcu uvádzanými jednak v späťvzatí žaloby, ako aj v priebehu celého konania. Absentujú aj predpoklady preskúmateľnosti úvahy odvolacieho súdu, že je nesprávne, aby ustanovenie § 257 CSP bolo použité ako výnimka pri štátnom orgáne, ktorý procesne zavinil zastavenie konania. Bez ďalšieho vysvetlenia nie je zrejmé, či má dôvod spočívať v charaktere žalobcu ako orgánu štátu, v prípade ktorom odvolací súd aplikáciu § 257 CSP vylučuje, alebo pre akú konkrétnu skutočnosť považoval odvolací súd aplikáciu ustanovenie § 257 CSP za nesprávnu.