K dôvodom zakladajúcim pochybnosť o spôsobilosti obvineného náležite sa obhajovať v trestnom konaní vs. povinná obhajoba

I. Osoba s mentálnou retardáciou, charakteristikami a prejavmi nemôže byť v žiadnom prípade považovaná za schopnú samostatne sa brániť a adekvátne viesť obhajobu vo vlastnej veci. Trestný proces ako taký je náročný aj pre obvineného s priemerným intelektom bez duševnej poruchy a aj pri priemerných schopnostiach nemusí byť bez pomoci kvalifikovanej osoby pre každého riadne zvládnuteľný. O to viac je táto pomoc potrebná, ak ide o osobu trpiacu duševnou zaostalosťou – mentálnou retardáciou, čiastočne negramotnú, ktorá potrebuje dohľad inej osoby aj na vykonávanie bežných životných činností. Len na doplnenie dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutia súdov Českej republiky, z ktorých vyplýva, že skutočná realizácia práva na obhajobu je jednou z kľúčových podmienok spravodlivosti trestného konania; tomuto právu musí byť daný priechod vo všetkých fázach trestného konania a bez ohľadu na to, či ich uplatňuje osoba prvotrestaná či recidivista a bez ohľadu na to, či svedčí osobe s intelektuálnymi a ďalšími duševnými schopnosťami priemernými či nadpriemernými alebo naopak osobe, u ktorej sú tieto schopnosti znížené. Ba práve pri ich znížení musia byť obhajovacie práva posilnené, pretože len touto posilou možno dosiahnuť, že sa trestne stíhanej osobe schopnej len obmedzene chápať zmysel trestného konania dostane porovnateľne spravodlivého procesu v porovnaní s osobami, ktoré žiadnym deficitom duševných schopností netrpia. Je vylúčené, aby súd eliminoval právo na obhajobu akceptáciou procesných úkonov, ku ktorým osoba, ktorá ich urobila, nemá kvôli svojim nedostatočne vyvinutým mentálnym schopnostiam spôsobilosť, a to dokonca aj keby jej spôsobilosť na právne úkony nebola autoritatívnym výrokom súdu obmedzená či úplne vylúčená. Najvyšší súd Českej republiky šiel dokonca tak ďaleko, že vyslovil, že pochybnosti o tom, či obvinený je spôsobilý sám sa obhajovať, môžu vyvstať aj u osoby, ktorá je veľmi vysokého veku a je trvalo umiestnená v domove dôchodcov, pretože vysoký vek a nutnosť starostlivosti zo strany inej osoby či istá odlišnosť od obvyklého samostatného spôsobu vedenia života sú výraznými obmedzeniami, ktoré vedú k oslabeniu racionálneho úsudku a k podstatnému zníženiu schopnosti uplatniť vlastné obhajovacie práva bez pomoci obhajcu. Keďže sa obvinený aj napriek svojej poruche v konaní obhajoval sám, pričom zo spôsobu vedenia tejto obhajoby je zrejmá jej neadekvátnosť, došlo nielen k porušeniu jeho práva na obhajobu (a to zásadným spôsobom), ale aj k porušeniu práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivé súdne konanie, k porušeniu zásady rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania, a dokonca aj zásady nemo tenetur se ipsum accusare (zákaz neobviňovať seba samého). Porušenie poslednej uvedenej zásady dovolací súd vidí v tom, že obvinený pod vplyvom svojej nedostatočnej duševnej spôsobilosti a obmedzenom chápaní zmyslu trestného konania v situácii, kedy bol pri svojej obhajobe odkázaný len sám na seba bez pomoci (akejkoľvek) inej osoby, mohol podľahnúť psychickému tlaku a urobiť priznanie, ku ktorému by v prípade, že by mal k dispozícii obhajcu, nemuselo dôjsť.

II. Pochybnosť týkajúca sa spôsobilosti náležite sa obhajovať môže súvisieť nielen s určitou indispozíciou obvineného ako osoby (a táto je najvýraznejšia), ale aj s právnou zložitosťou veci alebo inou objektívnou okolnosťou, ktorá má výrazný vplyv na riadnu realizáciu obhajovacích práv obvineného a na zachovanie rovnosti zbraní v konaní (napr. spoluobvinený, ktorého záujmy sú protichodné, má obhajcu). Dôvod pochybnosti nemusí byť vždy zjavný, preto riadnej aplikácii inštitútu povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 2 Tr. por. zodpovedá povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdov ex offo prihliadať na informácie, okolnosti a tiež spôsob, akým obvinený (pri samoobhajobe) uplatňuje a využíva svoje práva, a to v každom štádiu konania. Opomenutie tejto povinnosti potom nutne vedie k svojvoľnosti (arbitrárnosti) úvahy orgánov činných v trestnom konaní a súdu o nevyhnutnosti využitia inštitútu § 37 ods. 2 Tr. por. a k porušeniu práv obvineného i zásad trestného konania.